MOJA ROZPRÁVKA

Moje Slovensko drahé!
Ty poklad si tak vzácny!
Ty's krajina rozprávková.
Bohom daná,
Slovenkami ako bábä pestovaná,
v dobe každej
krásna si ako raj.

Niet krajšej pre mňa rozprávky!
Keď anjeli driapať perie začnú,
keď hory prikryjú sa perinou
a jedličky diamantmi ovisnú,
vtedy tvoje čaro večné
vryje sa do pamäti.

A ten Kriváň!
Ten náš mystik staromladý!
Každú zimu
s hlavou bielou, dôstojne
z úcty ku Stvoriteľovi sklonenou,
múdrosť a odvahu
krajine vzácnej dodáva.

Slovensko, láska moja!
Keď ťa sneh ocukrovie,
tak sa trblietajú tvoje poľany
ako by ich z neba posiali hviezdami.
A tie čarovné krehké rána!
To ticho biele!
Tá hudba Božská -
svieži cvengot cencúľov
a vrždiaci sneh pod nohami
keď na roráty dediny kráčajú...

Slovensko moje čarovné!
Ty vieš ako sa utvrdiť 
do podvedomia navždy.
Tvoje krásy sú ako zaklínadlá.
Hej, zakliata si, zakliata,
dedovizeň moja,
do mojej genetickej pamäti.

Zima, či leto slovenské,
vlastne každé obdobie, 
je pripomenutie,
je priblíženie sa Boha k národu.
Je to jemné Jeho pošepnutie:
Ej, národ slovenský,
ty si môj!
Tebe som túto krásu daroval,
stráž si Boží poklad svoj!