LETIA NAŠE ROKY

Keď deti ako lastovičky odleteli
na krídlach vlastných,
tak to bolo správne.
Tak to Boh plánoval.
Už je to raz tak,
kus nášho srdca
s nimi odchádza.

Hlavu skloníš,
možno i ruky zopneš,
a čas ten,
prázdnosmútočný, prebolíš.
Ale Boh sveta viditeľného,
i sveta neviditeľného
zažal pre nás
nový deň.

Podvedome siahneš za rukou drahou,
ktorej čas hmotnej krásy ubral
a pohladíš ju. 
Už nie láskou hormonálnou,
už láskou Božskou.
Ona je tu stále.
Pohladíš to drahé, vzácne,
ktoré ducha vždy povznáša
a slzy do očí prináša.

Veď sme ešte tu, obaja.
Spolu sme všetky svety citov prešli.
Kĺzali sme sa časmi spolu
ako po sínusoide.
Časmi usmievavých dní slnečných,
keď sme si lásku ohrievali
i časmi pod olovenými mračnami
i časmi politicky zmrznutými.
A život je zázračne krásny!

Svet nekončí.
Iste nie pre duše naše.
Prežili sme všetko.
Nebáli sme sa života!
Ani smrti.
Veď smrťou hmoty
začne nový život bez bolesti, 
a: vo večnej láske.
Taký je Jeho zákon.
V každej generácii Jeho vesmíru.