PRAVDA OSLOBODZUJE
                        Nové svedectvá o vražde bohatiera a martýra gen. Štefánika

 Gen. Dr. Milan Rastislav Štefánik bol neobyčajný, multitalentovaný človek. Nestretol som v mojom živote Slováka, ktorý by nebol hrdý na tohto národného génia. O Štefánikovi a jeho predčasnej smrti sa napisalo množstvo článkov a kníh.
A predsa sú medzi Slovákmi a najmä Čechmi a Moravanmi ľudia, ktorí nevedia pravdu o Štefánikovej smrti.
V roku 1981 dobroduché Slovensko-americké kultúrne stredisko v New Yorku vydalo knihu v anglickom jazyku General Milan Rastislav Stefanik. Bol som vtedy predsedom Publikačnej komisie S-AKS a jeden z pripravovateľov knihy. S-ASK si dal za úlohu oboznamovať Ameriku s históriou Slovákov, opravovať nepravdy
a nezmysly písané o Slovákoch a slovenskom národe v amerických novinách, encyklopédiách a univerzitách. Primnohí historici, politici a novinári píšuci o vzniku Česko-Slovenska nesprávne vychvaľujú iba Masaryka a Beneša a vynechávajú alebo zľahčujú dôležitú úlohu ktorú Štefánik zohral pri oslobodzovaní Slovákov, Moravanov, Slezanov a Čechov zo žalára národov Rakúsko-Uhorska. Počas prípravy knihy som preštudoval dostupnú tlač o Štefánikovi v angličtine, slovenčine a češtine. A prezrel som tiež jednu z najväčších knižníc na svete, New York Metropolitan Library. Žiaľ, stále som sa nedozvedel celú pravdu o príčine smrti nášho bohatiera. Viacerí z generácie našich rodičov a prarodičov tvrdili,
že Štefánikovo lietadlo bolo zostrelené česko-slovenskými vojakmi pod francúzskym velením a na rozkaz ministra zahraničných vecí prvej ČSR
dr. E. Beneša. Akú úlohu hralo v tejto tragédii Benešove a Štefánikove slobodomurárstvo?
Podstatnou časťou knihy S-AKS je anglická štúdia historika profesora
Milana S. Ďuricu: Milan R. Stefanik and his tragic death in the light of Italian military documents. Hoci táto štúdia (vyšla v Slovak Studies X, v Slovenskom inštitúte Cleveland- Rím) sa snaží odhaliť príčinu smrti, ešte nedokazuje, že Štefánikovo talianske dvojmotorové lietadlo Caproni bolo zostrelené. Úvod do tejto knihy napísal nebohý slovensko-kanadský priemyselník a vtedajší predseda za slobodu Slovenska pracujúceho Svetového kongresu Slovákov dr. h.c. Štefan Román. Jeden novinový článok o Štefánikovi je od vojnového korešpondenta a člena Americkej misie na Mierovej konferencii v Paríži plukovníka Bonsala. Článok pl. S. Bonsala pod nazvom Wilson’s promise to Stefanik bol publikovaný v novinách New York World v roku 1919. Ďalej do knihy prispeli svojimi myšlienkami diplomati a historici dr. Jozef Kirschbaum, dr. Jozef Mikuš a dr. Jozef Cincik („vojaci č-s armády zostrelili Štefánikovo lietadlo“). Kniha naznačuje, ale nedokazuje zostrelenie Štefánika. Slovensko-americké kultúrne stredisko touto knihou vykonalo dobrú informatívnu službu slovenskému národu. Slovensko bolo Prahou podvedené
a izolované od sveta.
Publikácie o tragickej smrti gen. Štefánika, ktoré vyšli pred a po páde čechoslovakizmu a komunizmu (1989) sú rozdelené na na dva tábory: Prvý, väčšinou slovenský tábor tvrdí, že „na Štefánika bol spáchaný atentát“. Druhý tábor, väčšinou vládny, hlása, že „ bola to nešťastná náhoda“. Vďaka každému človekovi, ktorý sa úprimne snaží nájsť pravdu! Všetci vieme, že pravda oslobodzuje. Pravda vždy zvíťazí. Bez Božej pravdy každé ľudské dielo padne.
Nedávno som si z Nemecka objednal veľmi informatívnu knihu nazvanú Černá kniha minulosti. Kniha má výstižný podnadpis: „Zločiny proti lidskosti na území ČSR
po roce 1945 a po únoru 1948 – kruté vzpomínky a svědkové století – vyprávění prominentú za mřížemi a dráty – dokumentace.“
Sú to vzácne svedectvá, pamäti a dokumenty protikomunistických bojovníkov
a trýznených väzňov. Tieto zozbierali a vydali autori-exulanti Zbyněk Ludvík
a Václav Bureš (www.zludvik.de). Autor Z. Ludvík žije v Nemecku, V. Bureš nedávno zomrel. Obidvaja českí vlastenci strávili dlhý čas ako väzni neľudských politických systémov v uránových baniach v Jáchymove a inde. Kniha je svedecká výpoveď a obžaloba falošných ideológií komunizmu a čechoslovakizmu. Jedna kapitola je venovaná svedectvám a dokumentom o gen. dr. M. R. Štefánikovi.

Citáty z knihy Černá kniha minulosti:
„Tak sa svet odpláca.
Masaryka a Beneša ako politikov urobil Štefánik. Až do stretnutia s ním boli iba súčasťou davu. Keď vo Francúzsku kapitán Štefl založil 21. júla 1914 prvú českú rotu Nazdar a o deň skôr bola v Kyjeve založená Česká vojenská družina v ruskej armáde, v tej dobe bol Masaryk ešte stále poslancom vo Viedni a Beneš súkromným docentom v Prahe. V novembri 1914 boli už obidve vojenské jednotky na fronte
a Masaryk ešte stále vo Viedni.
Bol to Štefánik, ktorý po príchode Masaryka a Beneša na Západ uvádzal obidvoch do dôležitej a vplyvnej francúzskej spoločnosti. Dovtedy na všetky memorandá, ktoré Masaryk písal vedúcim osobnostiam Dohody nikto neodpovedal. Až légie
a dr. Štefánik obidvom urobili meno. Štefánik, Slovák, francúzsky občan a generál, zakladateľ légií v Taliansku, snúbenec talianskej princezny, atakďalej.“

Čo rozprával MUDr. Rudolf Maxa, odsúdený na 16 rokov vo väznici Kartouzy. Stomatológ z Paríža, priateľ majora Štefla, francúzskeho dôstojníka, zakladateľa roty legionárov Nazdar.
Nepohodlný byl generál dr. Štefánik hlavně proto, že před odletem na ruskou frontu k našim legionářúm požadoval na schúzi svolané majorem Šteflem do Švýcarska (1918) , za přitomnosti dalších představitelú našeho osvobození, od pana
dr. Eduarda Beneše vysvětlení, kam přišla většina sbírky amerických Čechú a Slovákú ve prospěch financování zahraničního odboje. Tomaš G. Masaryk svěřil ten obnos proti podpisu do rukou pana Beneše. Když tento ale nebyl ochoten podávat vysvětlení, generál dr. Štefánik zbledl rozčílením a naléhal, kam ty peníze přišly a k čemu byly použity. Pán Beneš zrudl v obličeji a všelijak se vykrucoval. Jen major Štefl zachoval klid a hladil si svúj černý vous. Vytáhl z aktovky deník „Petit Parisien“ a přečetl článek, že dr. Beneš, zvaný „roy de roulette“ (kráľ rulety) prohrál v Monte Carlu nesmírně sumy peněz. Článek byl zakončen otázkou, odkuď ty peníze měl. „To je provokace“, zařval pan Beneš, „někdo mne chce kompromitovat manipulovanou lží“. Generál Štefánik, který se mezitím uklidnil řekl: „Jsme v cizí zemí, zde se hádat nebudeme. Vyjasníme si to před národním soudem
za přitomnosti prezidenta Masaryka, jak a kdo pro naši zemi pracoval a s těmi dary na osvobození hospodařil“. Schúze se rozešla rozmrzele. Major Štefl před loučení
s ostatními prohlásil: „Přátelé, to jsou zatím jen začátky. Mnoho si od toho neslibuji. Defraudace je kriminalita. Dr. Beneš od této chvíle nebude spát a jen kout pikle, jak se zbavit soudního přelíčení.“
Převažnou čast sbírky amerických krajanú* získal pro první odboj předseda Čechoameričanú dr. Karel Pergler, organizátor a vúdce tohoto odboje. Hned
po převratu v roce 1918 byl uklizen jako velvyslanec do USA a pozěji do Japonska. Doma byl zvolen poslancem. V roce 1932 předložil otázku amerických peněz veřejně, že je snád čas aby to prezident T.G.Masaryk, který je předal dr. Benešovi, konečně vyúčtoval.
Během 48 hodin bylo „zjištěno“, že dr. Pergler je americkým občanem a na nátlak vedení státu musel republiku opustit. Že není Čechem, ač se narodil v Čechách. Přesto že po řadu let byl v zastupitelských službách našeho státu a jako takový ho reprezentoval a byl dva krát zvolen poslancem. Typická ukážka tehdejšího hradního teroru, řízeného Benešem. Kdyby se bylo bývalo ono vyšetřováni uskutečnilo, alespoň část pravdy o Benešovi by se bývala dostala už tehdy na veřejnost.
A mohlo být zabráněno uskutečení jeho dalších ničemností na pokračování, včetně zaprodáni naši země do bolševické sféry.
Aby zlí lidi zvítězili, stačí, když dobří mlčí.
Po návratu gen. Štefánika od legií v Rusku v roce 1918, kde už byl jako ministr války nového státu, psal pan Frič, jeden z účastníkú tehdejšího setkáni majoru Šteflovi (v té době již konzulovi našeho státu v Paříži), že „pozoruje intriky proti gen. Štefánikovi a znižováni jeho věhlasu mezi politiky. Že pan Beneš jediný se staví vedle T. G. Masaryka. Že má pocit, že ho hryže výhrúžka Národním soudem
po návratu Štefánika do vlasti. A navíc, že se mu dostaly do rokou nějaké dokumenty, dokládajíci připravu atentátu na gen. Štefánika při jeho návratu vlakem“ (pôvodne gen. Štefánik plánoval cestovať vlakom do Prahy). To bylo sděleno i gen. Štefánikovi a ten byl rád, že se někdo o jeho bezpečnost stará.
Při návratu z Italie do vlasti Štefánik tedy použil pro něj připravené trojmotorové italské letadlo Caproni. Netušil, že letí v letadle smrti. Přesto, že kde kdo v Bratislavě znal poměrně přesnou dobu příletu gen. Štefánika, určené vojenské jednotce bylo tvrzeno, že se čeká maďarské vyzvědné letadlo, které musí být sestřeleno. Vojáci poznali sice ne maďarskou, ale italskou značku na křídlech celkem zavčas, ale... !
Proto ti střílejíci vojáci byly podle stupně upovídavosti likvidováni.

K odhaleniu mohyly gen. Štefánika prišli všetci – okrem Beneša a komunistov.
(Upravené podľa štúdie Miroslava Lička, Slovenské národné noviny 1990.)
Okolnosti, za ktorých došlo k vajnorskej katastrofe boly na Slovensku verejným tajomstvom. Jeden z prvých žalobcov bol Milanov brat Igor Štefánik, evanjelický kňaz z Palanky v Juhoslávii. V liste, uverejnenom v Slovenských národných novinách v Martine, napísal: “Generálovu smrť nezapríčinila náhoda, to bola úkladná vražda!
Na to poukazujú mnohé stopy, ktoré čakajú na vyšetrenie.“
Milanov brat Igor urobil verejné prehlásenie preto, lebo dúfal, že na základe toho príde k súdnej obžalobe a riadnym vyšetrovaním budú praví vinníci usvedčení. Ale k tomu nedošlo! Namiesto súdu, Hrad vymenoval niekoľko komisií a jedna
za druhou, ako na rozkaz, prišli k tomu istému uzáveru: Nešťastná náhoda. Verejná mienka však naďalej označovala dr. Beneša za hlavného vinníka Vajnorskej tragédie.
Ešte raz Milanov brat Igor protestoval a to pri odhaľovaní Štefánikovej mohyly
pod Bradlom. V jeho prejave publikum upozornil na neprítomnosť Beneša.
V roku 1919 sa začal tajný proces s vojakmi, ktorí o streľbe na lietadlo Caproni rozprávali. Pri prelete lietadla nad delostreleckými kasárňami, vo výške asi 100 metrov jednotka vojakov dostala rozkaz strieľať najprv salvou na trojmotorové lietadlo Caproni a potom jednotlivo. Lietadlo začalo horieť. Vojaci vypovedali: „Dostali sme rozkaz, že priletí nepriateľské lietadlo a že ho musíme zostreliť“. Nebolo to prvý raz, že vojaci takto hovorili. Súdne pojednávanie bolo náhle prerušené a svedkovia boli políciou zastrašení s celá záležitosť sa dočasne ututlala.
Ale žiar skutočného podozrenia pod povrchom tlel ďalej a trvale zaťažoval bratské vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi.“

Zostrelenie gen. Štefánika – likvidácia posledných svedkov ešte po roku 1945.
Po zostrelení talianskeho trojmotorového lietadla Caproni č. 11.495 s gen. Štefánikom a jeho talianskym vojenským sprievodom, po výsluchoch vojakov v máji 1919, ktorí priznali, že sa zúčastnili streľby na lietadlo, začali títo vojaci umierať
za záhadných okolností. O tom sa dozvedeli aj účastníci streľby Jiří Forman z Plzne a Oldřich Fořt z Litomyšle. Obaja v tú dobu pracovali v Prahe. Keď spozorovali, že i oni sú sledovaní a že po ich idú, jednej noci utiekli do Paríža. Tam sa živili maľovaním bytov až do roku 1938. Až keď prezident Beneš v roku 1938 utiekol
z Prahy na aeropláne do Londýna, páni Forman a Fořt sa odvážili navrátiť domov. Po príchode domov zisťovali, čo sa stalo s vojakmi, ktorí dostali rozkaz strieľať
na Štefánikovo lietadlo. Všetci už boli mŕtvi až na dvoch Slovákov. Jeden bol Karol Murgaš a druhý bol jeden starý lesný inžinier. Napríklad zistili, že jeden z nich Bohumil Raiman umrel v roku 1930 v Proseči za nevysvetliteľných okolností.
Po skončení 2. svetovej vojny a návrate Beneša na prezidentský stolec do Prahy, poslední štyria svedkovia boli ihneď uvrhnutí do väzenia. Ale nehovorili nič
o streľbe, lebo vedeli čo ich čaká. Hneď v máji roku 1945 J. Formana zavreli na 16 rokov, O. Fořta na 16 rokov, lesného inžiniera na 20 a Karola Murgaša tiež na 20 rokov.“
Tak umlčali všetkých svedkov o zastrelení Štefánika. Ale pravdu nemožno zastreliť!
Možno ju iba dočasne umlčať!
Táto česká kniha nazvaná Černá kniha minulosti je jeden z významných svedkov trvalo svedčiacich o politických vraždách a o utrpení čestných ľudí pod nečestnými politickými systémami čechoslovakizmom a komunizmom. Na základe už zozbieraných materiálov bolo by múdre zorganizovať súd o zostrelení Štefánika
a urobiť definitívnu bodku za politickou vraždou nášho protibolševického milovníka svojho národa a bojovníka za slobodu európskych národov.
_________________________________
* Milión dolárov, zbierku amer. Slovákov „Za slobodu Slovenska“, osobne
do Masarykových rúk odovzdal katolícky kňaz, maliar, vedec, vynálezca účinkujúci vo Wilkes Barre. Pa. Jozef Murgaš v roku 1918. Masaryk ho pritom pozval
na Hradčany. Pri návšteve Prahy v roku 1926 prezident Masaryk odmietol Murgaša prijať.