DEVÄŤDESIATNIK JURAJ KANTOR

Každý emigrant je jedna veľká, zaujímavá kniha. O Jurajovi Kantorovi to platí dvojnásobne, keďže bol vojakom v Druhej svetovej vojne na európskych bojiskách. Juraj je najstarší z mojich troch dobrých priateľov, ktorí emigrovali dva razy. Raz
z Ameriky do Slovenska a keď vyrástli a začali chápať svet, zo Slovenska
do Ameriky. Všetci traja sú obdivuhodní dvojití patrioti. Milujú Slovensko rovnako ako Ameriku.

Jurajov otec a matka prišli do Ameriky v roku 1912. Juraj sa narodil v Palmertone, v Pensylvánii, 19. apríla 1916. Mal dvoch bratov. O dva roky staršieho Ondreja
a o dva roky mladšieho Pavla. V roku 1919 po oslobodení Slovenska z maďarského väzenia národov, rodičia uvažovali o návrate. Otec sa rozhodol zostať naďalej vyrábať doláre pre rodinu. Povedal manželke: Vezmi deti domov, do rodného Gemera, ja tu ešte nejaký rok zostanem, rodina potrebuje peniaze. A tak Jurajova mama Kantorová, rod. Rabčanová sa vrátila do jej rodného kraja, do Kokavy
nad Rimavicou. Po dvoch rokoch kúpila v Hodejove z bývalého grófskeho panstva sto akrový majetok. Kúpila dva páre koní, najala dvoch robotníkov a začala gazdovať so svojimi tromi synmi na svojom. Poľnohospodárstvo vyžaduje vedieť veľa remesiel. Nielen v práci na poli, ale aj v práci pri a na dome. Dobrý gazda musí tiež rozumieť ako s domácimi zvieratami, musí veľa vedieť o ovocných stromkoch
a musí vedieť ako obsluhovať a opravovať rôzne hospodárske mašiny, atakďalej. Juraj bol učenlivý a povedľa gazdovania naučil sa tiež páliť dobrú slivovicu.

Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Keď mal Jurko dvanásť rokov umrela mu matka, neskoršie i starší brat Ondrej. Jurko sa staral o mladšieho brata Palka a hospodárstvo ako mohol. Otec sa vrátil z Ameriky, zariadil veci ako mal, znova sa oženil a po čase odišiel späť za oceán. Otec posielal peniaze, ktoré
v uhoľnej bani ťažko zarábal, ale macocha s dcérami otcove peniaze ľahkomyseľne utrácali. Neskoršie Jurko si privyrábal na živobytie ako murár. Otec prišiel po piatich rokoch nazad a peňazí nikde. Banícka pľúcna choroba, ktorú dostal
v pennsylvánskych baniach mu v tridsiatomprvom ukončila jeho ťažký život.
V Hodejove vychodil základné školy a gymnázium v Rimavskej Sobote. V tom čase na gymnáziu študovali Jurajovi priatelia, známe národné osobnosti, bývalý tajomník Slovenskej ligy v Amerike dr. Jozef Paučo a národný pracovník Reverend Fuzy. Ako študent silne prežíval národné obrodenie a boj za rovnoprávnosť s Čechmi.
S nadšením si spomína ako s kamarátom Jozefom Paučom a ďalšími študentmi v roku 1932 na Pribinových slávnostiach v Nitre na ramenách vyniesli Otca národa Andreja Hlinku na rečnícku tribúnu, aby mohol prehovoriť k národu. Napriek tomu, že Pražskí páni vystúpeniu predsedovi SĽS, najväčšej politickej strany Slovenska, Msgr. Andrejovi Hlinkovi zabraňovali. Rovnako zabraňovali uvedenie do života literu a ducha Pittsburghskej dohody. Dohodu podpísal prezident Masaryk, tým sa vláda zaviazala k rovnoprávnemu autonómnemu postaveniu Slovákov a Čechov v Česko-Slovenskej republike. Hlinka premenil Pribinove slávnosti na skutočné národné slávnosti. Národ priam burácal a ani čechoslovakistickí vládni páni, ani policajti sa neodvážili použiť ich centralistickú moc proti toľkému národu.

Keď Hitler začal štrngať zbraňami a Jurajovi v roku 1936 prišiel povolávací rozkaz na vojenčinu, predvídavý Juraj si uvedomil, že je rodom Američan. Spojil sa
a Ambasádou USA, tá mu poslala americký pas a pomohla mu vrátiť sa do rodnej Ameriky. Prišiel do New Yorku 1.mája 1936. Tak sa Amerika stala jeho trvalým domovom. Prešiel cez rôzne práce. Robiť pekára v New Yorku sa mu páčilo najviac. Toto remeslo sa mu zišlo aj na vojenčine. Oženil sa v roku 1941 s Helenkou Szássovou a zostali bývať na Manhattane. Slovensko zostalo Jurajovou celoživotnou láskou. I tento rok, už deväťdesiatročný, Juraj sa chystá do jeho Kokavy i do jeho obľúbených kúpeľov Dudince. Vyobjímať rodinu, utužiť si zdravie a osviežiť slovenského ducha, ako hovorieva.

Silní tohoto sveta si zorganizovali Druhú svetovú vojnu. Amerika bola v boji nielen proti imperiálnemu Japonsku, ale i proti hitlerovskému Nemecku. Mladý a zdravý šuhaj Juraj, vtedy už pre jeho amerických priateľov George, sa v roku 1942 dobrovoľne prihlásil na vojenčinu. Chcel ísť do námorníctva, ale osud chcel ináč
a bol pridelený do armádneho letectva. O nejaké mesiace neskoršie potrebovali vojakov do Európy, do armádnej pechoty. Vylodili sa v Hamburgu a Juraj jeho prvý boj zažil pri Achene a potom v bitke o Bulge. Potom oslobodzoval Nemecko
i Česko v jednotkách slávneho tankového generála Georga Pattona. Vrchné veliteľstvo ich úspešnú kampaň zastavilo na rieke Labe pri Berlíne. Berlín dali oslobodiť Stalinovi. Nahnevaný gen. Patton ťahal cez Cheb až do Karlových Varov
a Plzne v juhozápadnom Česku. Keď tankový gen. Patton chcel oslobodiť Prahu, vrchné velenie im opäť vydalo rozkaz: Nepokračujte v boji, stiahnite sa, tú časť Európy sme dohodou dali Stalinovi! Pre gen. Pattona, ale aj pre sargeanta Kantora to bolo veľké sklamanie, lebo chceli ťahať ďalej na východ. Za čas sa pobavil
v Karlových Varoch a v západnom Česku. Česi ich veľkou radosťou vítali a objímali. A české dievčatá, s ktorými sa fešák Jurko ľahko dorozumel, amerických vojakov od radosti zahádzali nielen kvetinami.

Sargeant Juraj Kantor dúfal, že v boji budú pokračovať a oslobodia aj jeho milé Slovensko. Keď im to politici zabránili, Juraj sa rozhodol, že na Slovensko sa aj tak musí dostať. Bola krásna jar, príroda rozkvitnutá, radosť bolo znova slobodne žiť. A žiadal a žiadal a obťažoval veliteľov až konečne ich vzornému vojakovi a dobrému organizátorovi dali dovolenku. Sadol do džípu naplneného benzínom, jedlom
a koňakom a s priateľom uháňal z južného Česka cez Prahu, na Moravské Slovensko, do Hodonína.
V Hodoníne sadol na vlak a zastavil sa až na rieke Rimave a odtiaľ hore sa
do Kokavských kopaníc. A to bez väčšieho úrazu! Bolo to radosti v jeho rozvetvenej rodine roztrúsenej po krásnej krajine Gemera! Jedna z prvých otázok jeho rodákov po vyobjímaní bola: A prečo nás neprišli Američania oslobodiť? Bezbožní bolševici sa k nám nahrnuli... Nuž, americké vojská sa museli stiahnuť
i z Česka späť do západného Nemecka a Rakúska. Ťažko mu bolo na srdci takto odpovedať. Ale vojnovému utrpeniu bol koniec a radosť a nádej prevládla. Juraj si na tie časy skončenia vojny vždy spomína s radostným úsmevom a mladíckym nadšením.

Po vojne bolo najmä v Nemecku množstvo vojnových zajatcov a utečencov z celej Európy. Sergeant Kantor ovládal niekoľko jazykov a tak robil začas svojim dôstojníkom tlmočníka. Juraj dostal viacero vojenských vyznamenaní. Napríklad,
v mene prezidenta USA dostal v roku 1944 bronzovú hviezdu za chrabrosť. Demobilizovali ho v roku 1946 z Fort Dix v New Jersey. Konečne bol spolu s jeho manželkou Helenkou s ktorou mal dvoch synov Georga, Jr. a Róberta.
Pri demobilizácii sa prihlásil do armádnej rezervy. Z aktívnej rezervy ho povolali späť do armády v čase berlínskej krízy v roku 1961 na jeden rok. Master Sergeant
s celou rodinou bol preložený do Forth Bragg, N.C. Keď sa vrátil do civilu, rodina sa presťahovala znova do New Yorku. Našiel si dobrú prácu. Juraj robil manažéra veľkého skladu s obuvou na Manhattane. Ako manažér a slovenský patriot pomohol mnohým slovenským utečencom z komunistického systému.
Je pozoruhodné, že jeho synovi Georgeovi sa vojenský život pri otcovi tak zapáčil, že sa dal na vojenskú kariéru. Po vyštudovaní vojenskej akadémie, poručíka Kantora, jr. v 1968-om odvelili do vojny vo Vietname. Jeho službu v armáde skončil s hodnosťou brigádneho generála v zálohe. Generál George Kantor, jr. zomrel v júli 2004 ako päťdesiatsedemročný v Poughkeepsie, v štáte New York. Zanechal manželku Ginu a syna. Jurajov druhý syn Róbert vyštudoval vysokú školu obchodnú a úspešne podniká v Port Saint Lucie, na Floride. S manželkou Kathy majú dvoch synov. Juraj je veľmi hrdý na svoje vyštudované deti a vnukov.

Jurajova prvá manželka Helenka zomrela mladá, 36 ročná, v roku 1967 nešťastnou nehodou. Juraj sa sedem vdoveckých rokov vzorne staral o svojich dvoch synov. Po siedmych rokoch sa znova oženil. Zobral si vdovu Máriu Ďurovičovú, narodenú na Slovensku v r. 1923. Juraj si vyženil tri úspešné deti. Dnes už profesora Jerryho Ďuroviča, Maryann a Elenku. S Máriou prežili pekné a dlhé manželstvo. V osemdesiatych rokoch sa presťahovali z New Yorku do južnej Floridy. Mária sa rozlúčila s týmto svetom 25. decembra 2005. Pohreb sa konal
v meste ich pobytu, v Port Saint Lucie. Pohreb bol veľmi dôstojný. S Máriou sa prišla rozlúčiť široká rodina a množstvo priateľov z Floridy, z metropolitného New Yorku a iných štátov.

Juraj bol aktívny v slovensko-amerických organizáciách prakticky hneď
od príchodu do USA. V 182. zbore Slovenského katolíckeho sokola v New Yorku pôsobil od roku 1938 vo funkciách tajomníka, podpredsedu i predsedu.
V Slovenskej lige v Amerike, v jej Prvom zbore národu slúžil tiež vo vedúcich funkciách. Juraj bol podpredsedom 1. zboru SLA keď som ho stretol po prvý raz. Bolo to v New Yorku v roku 1966, ja ešte stále čerstvý utečenec. Keď mi niekto povedal, že slúžil vo vojne pod generálom Pattonom, moja úcta k nemu okamžite vzrástla. Ako mladík som prečítal knihu General Patton a ďalšiu tiež z vojny Tri roky s gen. Eisenhowerom.
Juraj bol vždy iniciatívny človek. Po vzniku Prvej SR, 14. marca 1939, na jeho podnet 1. zbor ligy poslal vláde SR gratuláciu k nezávislosti. Pracoval v Združení slovenských katolíkov a v Spolku sv. Matúša Katolíckej Jednoty. Jeho organizačný talent slúžil národu tak pri zakladaní Slovenskej oslobodzovacej rady, ako
i pri organizovaní a práci Svetového kongresu Slovákov. Dlhé roky pracoval ako podpredseda Slovenskej záhrady na Floride. Zorganizoval mnoho Slovenských dní. Juraj podporoval SZ finančne a prácou od jej založenia 1952. Keď v roku 2004-05 určitá skupinka funkcionárov chcela vytunelovať Slovenskú záhradu, ako čestný podpredseda, s ostatnými bývalými funkcionármi a členmi rezolútne sa postavil
na jej záchranu. Výbor Zachráňme Slovenskú záhradu, vedený J. J. Krúpom splnil svoju úlohu. Absolútna väčšina členov hlasovala proti leasingu SZ na 52 rokov.

Juraj bol vždy spoľahlivý bojovník. Bojoval v úspešnom boji za slobodu
a samostatnosť slovenského národa. Vyhlásenie suverenity SR vášnivo spoluoslavoval v Martine na Hostihore, na pôde našej Matice slovenskej.
Pri vyhlásení nezávislosti SR od radosti plakal ako mnoho iných čestných slobodumilovných slovenských patriotov. Ich obetavý boj za Boha a národ priniesol sladké ovocie úspechu! Nedá sa vymenovať to množstvo národnej, kultúrnej, politickej a vojenskej obetavej práce ktorú vykonal náš jubilant. Pri takomto významnom jubileu jeho života treba mu poďakovať: Vďaka Ti, vzorný otec, manžel, občan, vojak, priateľ, neotrasný milovník pravdy, slobody a národnej samostatnosti. Vďaka ti kresťan katolík za príklad mladým generáciám! Jurko, Georgy, nech Ti Všemohúci Boh-Stvoriteľ sveta viditeľného i neviditeľného dopraje ešte dlhý život!

Oslava deväťdesiatky.
18. marca 2006, z rôznych dôvodov, mesiac v predstihu, konal sa obed na Jurkovu počesť. Oslavu zorganizoval jeho syn Róbert s manželkou Kathy a s rodinou.
V peknej reštaurácii na Jensen Beach prišlo Jurka pozdraviť vyše 60 členov jeho rozvetvenej rodiny, floridských, newyorkských, pennsylvánskych a iných priateľov. Jubilanta zahrnuli kvetmi, dárkami, pozdravmi a gratuláciami. Bola to pekná oslava
a zábava. Jedlo a pitie bolo výborné. DJ vyhrával a spieval na počúvanie i do tanca.
Na špeciálnych stoloch boli veľké gratulačné karty, fotoalbum a komputer s CD
s fotografiami jubilanta, jeho rodiny a priateľov.
Po obede, Róbert prečítal významné medzníky Jurkovho rodinného i vojenského života. Tiež prečítal list od rodín, ktoré sa nemohli zúčastniť oslavy a špeciálnu gratuláciu k 90-ke z Bieleho domu od Prezidenta Georga Busha. Za orlandských
a newyorských priateľov Jurka pozdravil a jeho prácu za národ prítomným priblížil Jaro Krúpa.
Ľudia stáli v rade pred Jurkovým stolom aby mu osobne ešte raz gratulovali
a vyobjímali ho. Rudy Adamec priniesol jeho harmoniku a spustil našské slovenské. Ako prvý spevácky talent sa k mikrofónu pripojil Orlandčan Janko Dvorecký. Ďalší Orlandčan Peter Kučera a Jurkovi dlhoroční priatelia a krajania Ruženka a Janko Boldiš s prítomnými hosťami im tlieskali do taktu. Potom ďalší speváci zvýšili radostné decibely. S dr. Kravcom, tajomníkom SZ sme Jurkovi zaspievali našu tradičnú: Starý náš, starý náš, šedivú hlavu máš. Hej, potiaľ, potiaľ, potiaľ je len dobre s nami, pokiaľ si Jurko náš medzi nami... Povznesení a s dobrou náladou sa hostia okolo tretej poobede rozlúčili s jubilantom. Bola to krásna oslava Jurkovej 90-ky.

Prezident SR dr. Gašparovič gratuloval Jurajovi k jeho životnému jubileu. Predtým ako Juraj prišiel v lete 2006 navštíviť jeho rodný Gemer, prezident Gašparovič
v časopise Kultúra čítal autorov článok o našom jubilantovi. Na ľudovom festivale
v Kokave nad Rimavicou, prezident Jurajovi predniesol prípitok-gratuláciu k jeho deväťdesiatke. Pekne vyznamenal amerického Slováka za jeho prácu, boj, za jeho vzorný život. V ňom prezident SR vyznamenal každého v práci za Boha a národ činného amerického Slováka.