I. ČLOVEK

         ČO SOM?
             KTO SOM?
                 PREČO SOM?
                     AKÉ JE MOJE POSLANIE?

STRANA 2

STRANA 4


ZÁHADNÉ ZVITKY

Balaton - Blatenské jazero, 17. 7. 1967

Servus, kamarát!

     Ako sa máš v tom veľkom New Yorku? Dúfam, že sa Ti dobre darí, že Ti zdravie slúži a že naozaj tam rastú doláre na stromoch, ako sa tu hovorieva. Ako vidíš, píšem Ti z Maďarska. Sme tu s manželkou na dva týždne. Stanujeme a jeme konzervy. Na viac nám to nestačí. Je tu celkom dobre, len komáre tu idú človeka zožrať. Ako to tu tí naši vladári, nitrianski Pribina a Koceľ, mohli vydržať, keď nemali nijaké postreky a mastičky?
     Plávame, člnkujeme sa, beháme motorkou po okolí a tak sa zabávame.
     Ozaj, čo Ti poviem. Toto Ťa bude zaujímať, Ty si vždy mal rád históriu.
     Predvčerom bolo poriadne zamračené, tak sme sa rozhodli, že si urobíme výlet do okolia. Moja manželka navrhla, aby sme išli hľadať Blatnohrad našich krajanov z Nitry - Pribinu a Koceľa. Niekde čítala čosi od Jána Kollára, že tu ešte stoja múry. Teraz som rád, že je učiteľka a že také veci číta. Ale nevedeli sme, ktorým smerom sa dať. Tak sme len išli naverímboha.
     Asi po pol hodine sme prišli do jednej rozťahanej dediny, kde dom, tu dom, nemtudom.
     Zbadali sme na ceste jedného starkého s takými veľkými fúzami, ako majú maďarské voly rohy. Manželka hovorí, opýtajme sa tohto Maďariska. Ona sa kdesi trochu naučila po maďarsky besílny - pes silný. Vyjachtala, aby nám ukázal cestu na Blatnohrad. Počul, ako tú maďarčinu láme, tak sa jej opýtal, odkiaľ sme, turisti. Keď zistil, že sme Slováci, zrazu spustil na nás po slovensky a ako je rád, že nás skutočných Slovákov stretol. Tak sa na nás usmieval, až sa mu tie fúziská o pol metra zväčšili. Človeče, ja som ti skoro z motorky spadol, tak ma tou slovenčinou prekvapil. Ale hovoril takým čudným nárečím, aké som doteraz v živote nepočul. Plietol do toho maďarské slová, ale sme mu dobre rozumeli. Že tam na okolí voľakedy bývalo veľa Slovákov, aj nejaký Chorvát, ale že dnes je to už skoro všetko pomaďarčené, lebo nemajú svoje školy. Aj mená si mnohí pomaďarčili. Za tureckých vojen hrad bránili vraj väčšinou Slováci.
     Povedal nám, že z toho hradu a iných stavieb už veľa neostalo. Zrúcaniny. Ľudia vraj poodnášali kamene, potrebovali ich na domy a cesty. Keď bol ešte decko, tak vraj niektoré múry boli ešte aj vymaľované, všelijaké ornamenty na nich. Ľudia tam vykopávali rozličné veci. Raz tam ktori v múroch našiel zakrútené popísané kože, také zvitky. Ale vraj neboli písané ani po maďarsky, ani po nemecky, ani po latinsky. Ľudia to nevedeli čítať. Vyzeralo to vraj ako gréčtina, ale ani gréčtina to nebola. Bola to iste hlaholika alebo cyrilika. Z Budapešti prišli nejakí páni, zobrali zvitky a odvtedy o tých kožiach nikto nepočul. Keď sme sa lúčili, skoro plakal. Že keby sa on zase s ľuďmi zo Slovenska stretne...
     Ani tak sme sa k tomu rumovisku nedostali. Všade dookola bola samá močarina, samá morava. Cesty zlé, blatové, zatopené, zvýšená hladina vody. Škoda!
     Toto som Ti musel napísať, lebo viem, že Ťa tieto veci zaujímajú.
     Teraz, bratku, k Tvojmu listu. Píšeš ako historik. Že pokiaľ si žil na Slovensku, nikdy si nepočul, že Valaská Belá patrila do Nitrianskej župy, že si to musel čítať až v Amerike. No pravdaže, Belá ešte patrí do hornej Nitry. Špekuluješ, že ozaj, či Pribina alebo Svätopluk tam do tých hôr nechodili poľovať na jelene a medvede. A prečo nie? Ak by si Ty bol taký veľký chabrňák, či by si nevybehol na koni povedľa rieky Nitry, Nitrice, Belianky naháňať vysokú až na Homôlku? Aj fajnové pstruhy by Ti v Belianke honelníci nachytali. Veď to všetko bolo ich. Morava, Dyjava, Myjava, Bečava, Trnava, Nitrava, Orava, Ondava, Rimava, Dunava aj Tisava. To všetko im patrilo.
     Keď sme pri tej Tvojej Belej, poviem Ti jednu historku, ktorá sa u nás v rodine spomína. Napadlo mi to teraz, čo ten starký s fúzami nám hovoril o popísaných kožiach. Je to o mojom prapradedovi, študentovi z Omšenia. Ten môj prapradedo Martin bol vraj taký svetobežník. Chodil po svete, túlal sa krajinami, kade mohol. Svet ho vraj vždy vábil. Aj zomrel niekde v cudzine, nikto nevie, kde, vraj v napoleonských vojnách.
     Martinov otec chcel mať syna študovaného, tak ho vraj poslal do Trnavy do škôl. Každé prázdniny chodil domov. Vieš, ako sa voľakedy cestovalo. Keď furman odviezol študenta na voze, dobre, keď sa neušlo alebo furmana nebolo, tak sa išlo pešibusom. Tí naši predkovia museli mať dobrú kondičku!

     Obyčajne vraj z Trnavy chodieval domov hore po ceste povedľa Váhu, cez Trenčín, Teplice a už bol doma v Omšení. Ale jedny prázdniny sa Martinko dal povedľa Nitry a Nitrice, cez Topoľčany, Hradište, Lieštany cez Valaskú Belú na Homôlku a tak do Omšenia. Aj že ho divé zvery napadli. To vieš, študenti chcú všetko vidieť, vedieť a zažiť.
     Keď prišiel do Belianskeho chotára, stále sa držal popri riečke, ktorú si Belianci lokálpatrioticky volajú Belanka. Môj dedo sa vždy rozčuľoval, že tá obec by sa mala volať Biela a rieka Bielanka.
     Lebo vraj staroslovenské slovo belo, bela v modernej slovenčine je biely, biela. Vraj keď maďarskí votrelci mali s našimi pramatkami dieťa, a to nebolo tmavé a mongoloidné ako Maďari, ale pekné biele, tak si ho pomenovali Belo. Tie mená Maďari doteraz používajú: Belo, Béla. Dnes by sa všetci Bélovci mali volať Bielovci. Takto môj dedo. Mal to napísať gramatikárom.
     Ale naspäť k Martinovi. V tom belianskom chotári chytila ho veľká búrka a hrmavica-blýskanica. Voda sa valila zovšadiaľ, skoro ho vraj uchytilo. Aby ho nevzalo, tak sa vyškriabal vyššie, kdesi pod horu, až sa dostal do akejsi menšej jaskynky. Dážď a hrmavica ho tam držali niekoľko hodín. On vraj z dlhej chvíle, len tak, začal palicou rýpať v jednom rohu do zeme. Na jeho prekvapenie dorýpal sa k akémusi okovanému súdku. Tak ten súdok aj vykopal. Myslel si, že našiel nejaký veľký zlatý poklad. Drevo bolo vraj väčšinou nahnité, tak ho ľahko rozbil. Ale sa veľmi prekvapil, keď v sude nebolo ani zlato, ani dukáty, ale akési staré kožené zvitky.
     Aj sa mu potom nasmievali: Martin, čo kopal zlato a vykopal staré kože. Tie zvitky, bolo ich dvanásť, boli napísané - vyryté v latinčine, v gréčtine a po staroslovensky, v hlaholike. Keď dážď ustal, strčil zvitky do prázdnej kapsy od proviantu a dal sa po tme a v blate hľadať faru. Taký bol zvyk študentov. Kňazi vždy pomáhali študentom. Aj prespať im dali, aj ich nachovali. Na tej fare sa zdržal tri dni. Belianskeho starého kňaza kožené zvitky ohromne zaujímali. Múdry bol a vzdelaný, bol členom bernolákovského Učeného tovarišstva. Za tie tri dni sa kňazovi podarilo veľa preložiť. Vylúštiť nielen latinčinu a gréčtinu, ale aj veľa zo staroslovenčiny. Považoval to za veľmi cenný nález. Povedal Martinovi, že našiel viac ako zlato.
     Podľa toho kňaza boli to vraj nejaké inštrukcie, lekcie, akési pravidlá do života. Pravdepodobne pre šľachtickú, vladársku, slobodnú mládež. Boli tam základy kresťanskej viery, pravidlá, ako sa správať, aký život viesť, aby ľudia boli úspešní, ako vládnuť, ako byť spravodlivý ku každému, ako byť vždy usilovný, odvážny, šľachetný. Inštrukcie pre mužov i ženy, ako sa vzájomne milovať, rešpektovať, ako byť mierny k deťom, ako žena má byť oddaná mužovi, ako muž má ženu chrániť až do smrti, ako si odpúšťať, ako byť morálny a slobodný. Také kresťanské naučenia, ako sa zla a nepriateľa nebáť a vždy robiť dobro. Môj otec mi to vždy dával ako príklad do života. Hovorieval: Naši starí vedeli, čo a ako majú žiť, a ty nevieš!
     Keď sa nad tým zamyslíš, ľudia, pre ktorých to bolo určené, museli byť vzdelaní v troch jazykoch. Vždy sme špekulovali, kto tie zvitky tam zakopal. A ako to, že ich nikto dovtedy neobjavil? Keďže boli písané aj v hlaholike, tak museli byť staré, možno z čias panovníka Rastislava, Svätopluka I. alebo Svätopluka II. Iste ich musel spísať nejaký vzdelaný slovensko-katolícky kňaz v časoch sv. Cyrila a Metoda.
     Možno nejaký mladý slovenský šľachtic utekal pred inváziou divokých aziatov, schoval si to tam, aby si po to prišiel po boji, ale bol zabitý a už sa po svoje drahocenné zvitky nikdy nevrátil...
     Beliansky kňaz si všetky zvitky vraj nechal, že ich bude študovať ďalej a potom ich dá na vyššie úrady. Možno skončili v Nitre, možno v Ostrihome, možno v Budapešti. Martin sa na Belej o nejaké tri roky, už ako vyštudovaný, zastavil. Ale ten múdry kňaz bol už mŕtvy a tajomstvo zvitkov odišlo s ním. O osude tých vzácnych zvitkov nikto viac nepočul. A Martin sa za nejaký čas vytratil do sveta hľadať šťastie. Vedeli, že bol za čas v Taliansku, potom vo Francúzsku, ale o ďalšom jeho osude, ako ani o tých zvitkoch, nikto nič nevie.
     Bratku, dosť som Ti toho dnes popísal, horúco je, žena ma volá, aby sme si išli zaplávať. Maj sa dobre, drž sa, nedaj sa a nestrať sa v tom cudzom svete. Ozvi sa príležitostne zase Ty, aby Ťa nestihol Martinov osud. Píš na dohodnutú adresu, aby ma úrady nesledovali. Raz sa ešte uvidíme a spolu oslávime slobodu!

Ahoj, Tvoj Milan

š


STRANA 2

STRANA 4