XII. VIERA

BOŽE, NECH JE TVOJA NEKONEČNÁ
INTELIGENCIA A VÔĽA V MOJEJ PRÁCI!

STRANA 35

ZÁVER


AK BY KRISTUS NEBOL MEDZI NAMI…

     Dnes v USA, v Slovenskej republike a vo všetkých tradične kresťanských krajinách veľa ľudí nevie na akých základoch stojí najúspešnejšia civilizácia v dejinách ľudstva – naša, kresťanská civilizácia. Zdá sa, že si ani neuvedomujú, prečo utečenci z bývalých komunistických, alebo nacistických krajín utekali do tradične kresťanských krajín. Bez Krista systémy týchto krajín by boli rovnako brutálne ako ateistické krajiny, z ktorých utekali. I dnes, hladní a utláčaní neutekajú do moslimských krajín, alebo do Číny, ale znova do kresťanských krajín Západu. Tu sú rešpektované všetky ich ľudské práva a slobody. Nekresťanské krajiny prenasledujú kresťanov. Keď niektorí moslimy sa odvážia prijať kresťanstvo, títo sú prenasledovaní, alebo im useknú hlavu. Izraelské vlády diskriminujú kresťanov, alebo ich vyhodia z krajiny. Milióny čínskych kresťanov boli a sú prenasledovaní a zabíjaní, iní dlhé roky väznení, trýznení, ich rodiny prenasledované a hmotne ničené. Desiatky miliónov kresťanov bolo vyhladené v bývalom Sovietskom zväze a iných komunistických krajinách. Marxizmus ničil kresťanstvo pohanskou silou.
     Keď nemeckí nacisti vtrhli do Poľska (1939), jednu z prvých protipoľských akcií, ktoré zorganizovali bolo uvrhnutie tisícov katolíckych kňazov do koncentračných táborov. Podobne ako komunisti, hitlerovci potláčali a vykynožovali povedľa občanov židovského náboženstva, aj duchovných vedúcich a inteligenciu národov všade kam prišli. Hitler sa nie raz vyjadril: Keď skončím zo židmi, na rad príde kresťanstvo, lebo to pochádza zo židovstva.

     Je veľmi správne a dôstojné, že občania SR v Preambule najvyššieho zákona, v Ústave SR, sa hlásia k veľkému kresťanskému Cyrilo-Metodskému odkazu.
     Vďačíme za to nášmu geniálnemu kráľovi-vzdelávateľovi-osloboditeľovi národa Rastislavovi. Kráľovi Ratislavovi a tiež vtedajším kniežatám Sloveniek a Slovenov Nitravanskému Svätoplukovi a Panonskému Koceľovi, ktorí porozumeli Rastislavovej geniálnej myšlienke, že národ sa najlepšie a najrýchlejšie vzdelá a porozumie Kristovmu učeniu a svetskej náuke v jeho materčine, v slovenskom jazyku. Týmto trom večne ďakujme, že pozvali učiťeľov pre Slovákov ssv. Cyrila a Metoda z centra vtedajšieho vzdelania, z Východorímskej ríše, z Byzancie, v roku Pána 863. Učenie Krista inšpirovalo ssv. Cyrila a Metoda k osvojeniu si geniálnej Rastislavovej myšlienky - používanie slovenského jazyka v šírení kresťanskej vzdelanosti. Vychodorímski-Byzantskí patriarcha a tak isto cisár Michal III. nadšene podporovali myšlienky a plány kráľa Rastislava. Cisár porovnal Rastislava s rímskym cisárom Konštantínom Veľkým, ktorý v roku 313 zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v ríši. Tiež rímski pápeži boli už dva roky pred príchodom C+M zoznámení s Rastislavovou myšlienkou, ktorú schválili. Lenže nemali vzdelaných kňazov a učiteľov, ktorí by ovládali slovenčinu. Vtedy, tak ako i dnes, vzdelanci, ktorí poznali slovanské jazyky (ako sv. Cyril a Metod) vedeli, že slovenčina je centrálnym slovanským jazykom. Naše národné meno Slovené, (ako sa predstavila Rastislavova delegácia cisárovi Michalovi III.) Slovenky (a jeho inokrajinné obmeny- Slovjenje, Slovjané Slavjané) bolo tiež skupinovým menom, menom celej rodiny slovanských národov.
     Mocenské a politické vojny, ktoré viedli Nemci proti Slovenkám a Slovenom a slovenčine nemali s Kristovým učením lásky nič spoločné!
     BOL TO KLASICKÝ PRÍKLAD zneužívania Kristovej pravdy imperiálnou svetskou mocou. I pápeži sa postavili proti tomuto arogantnému zneužívaniu mena Kristovho a Jeho Cirkvi na nasycovanie mocenských chúťok nemeckých agresorov. V neskorších storočiach Uigri-Maďari, keď podrobili krajinu našich slovenských predkov, podľa nemeckého príkladu, tak isto zneužívali všetky cirkvi na kultúrnu genocídu Slovákov a iných nemaďarských národov Uhorska. Boli to protikresťanské, pohanské praktiky. Takýchto príkladov zneužívania Kristovej Cirkvi v jej dvetisícročných dejinách je dosť.
Som veľmi povďačný Pápežovi Jánovi Pavlovi II., že 12. marca 2000 verejne prosil Boha o odpustenie hriechov Cirkvi za celé dve tisícročia. Vyjadril ľútosť nad ”násilnosťami páchanými v mene pravdy”. ”Odpúšťame a žiadame o odpustenie.
     Žiadame odpustenie za nejednotnosť kresťanov, za použitie násilia niektorými kresťanmi v službe pravdy a za rezervovanosť a nepriateľstvo, ktoré sme niekedy prechovávali voči stúpencom iných náboženstiev…”, zaznelo z úst tohto poľského milovníka pravdy Kristovej na Petrovom stolci.
     Z úst Námestníka Kristovho vytryskol tento prejav úprimnej ľútosti a Kristovej lásky nad slabosťou človeka, nad chybami Cirkvi. Je to veľký a historický čin pokory a duchovnej sily. Dúfam, že iné náboženské a národné spoločnosti ľudí našej peknej planéty budú Pápežov čin ospravedlnenia nasledovať!
     Kde by sme boli bez Krista?

     AKÝ BOL ŽIVOT v najvyspelejšom a najmocnejšom impériu vtedajšieho pohanského sveta, V RÍMSKOM IMPÉRIU?
     Po prvé život človeka nemal veľkú cenu. Vieme, že väčšina obyvateľov Ríma boli otroci. Títo ľudia nemali nijaké práva, ani právo na život. Pre ich majiteľa boli majetok, tak ako jeho ťažné zvieratá. Otrokár mohol otroka zabiť bez akéhokoľvek právneho následku. V ”demokratických” Aténach rovnako ako v Ríme väčšina obyvateľov boli otroci. Inde na svete tomu bolo podobne, ba horšie.
     Kresťanstvo sa šírilo najmä medzi najchudobnejšími a najutláčanejšími triedami imperiálneho Ríma. Oslobodzovacie učenie Krista bolo radostne prijímané najmä ženami, keďže ženy boli v ťažkom položení. Pohanskí Rimania nazývali kresťanstvo ”ženským náboženstvom”, alebo ”náboženstvom slabochov”.
     PO TRI STOROČIA KRESŤANIA BOLI BRUTÁLNE PRENASLEDOVANÍ. Často doslova hádzaní levom na roztrhanie v rímskom Koloseu pre perverznú radosť pohanského krvilačného publika, na čele s cisármi.
     Konečne v roku 313 po Kristovi, cisár Konštantín Veľký zrovnoprávnil kresťanov v Rímskej ríši. Pretože Rím bol už dlho morálne skorumpovaný a tým i ekonomicky skrachovaný, v roku 330 Konštantín Veľký vybudoval nové hlavné mesto Rímskej ríše v Byzantium, neskoršie premenované na Konštantinopol (Carihrad, Istambul). Konštantínovo panovanie sa vyznačilo reformou zákonov v zmysle kresťanského humanizmu. Konštantinopol sa postupne stalo najbohatším, najkrajším a najvzdelanejším mestom sveta. Bohatstvo, presýtenosť a moc Byzanciu degenerovali. Dobytie kresťanskej severnej Afriky a blízkeho východu moslimami oslabilo vplyv a manévrovaciu schopnosť Byzancie.
Tento stav trval až do porážky Byzancie tureckými moslimami v roku 1453.
(Sľúbená pomoc z Ríma neprišla…)
     Po zrovnoprávnení kresťanov (r. 313) vplyv morálneho a tým i striedmeho ekonomického kresťanstva rástol. Zmenilo sa myslenie ľudí v zmysle biblického prikázania miluj svojho blížneho ako seba samého. Kristovo učenie lásky a obety spôsobilo zmäknutie, scivilizovanie tvrdých pohanských sŕdc. Chovanie ľudí jeden k druhému sa zlepšovalo. To spôsobilo veľa spoločenských a politických zmien. Napríklad zákaz krvavých gladiátorských hier.
Kresťanstvo tiež zmenilo politickú a sexuálnu morálku ľudí. Pre kresťana nikdy nebolo morálne vlastniť otrokov, tobôž už zabiť človeka. Manželstvo sa stalo stabilným. Rodina ako základná jednotka spoločnosti sa upevnila.
V šiestom storočí cisár Justinián vydal zákon na ochranu života. Deti narodené i nenarodené sa už nesmeli zabíjať, alebo odhadzovať. Otroci boli oslobodení.
VĎAKA KRESŤANSKEJ MORÁLKE, ZÁKONNE SA ZRUŠIL OTROCKÝ SYSTÉM.
Otroctvo v kresťanskej Európe legálne viac nejestvovalo. Pohania a členovia iných náboženstiev, ktorých sa láska Kristova nedotkla, praktizovali otroctvo a obchod s ľuďmi do nedávna.
I dnes od moslimského Sudánu európski kresťania vykupujú kresťanských otrokov…
Oslobodenie od hriechu, Kristovo vedomie lásky k blížnemu v ľuďoch rástlo. Táto premena sŕdc a svedomia ľudí viedla k väčšej spoločenskej zodpovednosti človeka k človeku a tak i k väčšej politickej slobode.

     Kristom inšpirované zákony zaviedli úctu k životu všetkých ľudí.
Krvavé obete pohanským bohom kresťanské zákonodárstvo postavilo mimo zákona.
     V histórii čítame, že
POTRATY SA PREVÁDZALI V POHANSKOM SVETE na masovej škále podobne ako v našej ”vedecky osvietenej” dobe.
Pohania nemali vyvinuté tak ”čisté a vedecké metódy” ako má dnešná ”kresťanská”, pritom Krista ignorujúca materialistická spoločnosť.
V pohanskom Ríme a inde bolo módne vyhadzovať NECHCENÉ novonarodené deti a NECHCENÝCH STARÝCH ĽUDÍ na zomretie na ulice, na zožranie pre šelmy psovité, mačkovité a potkanov. Na špeciálne múry novonarodeniatka vykladali pre krvilačné vtáky. Väčšie deti a starých a nevládnych vyvádzali do lesov. Ak nezomreli hladom, roztrhala ich dravá zver. Bol to brutálny, neutešený život.
V PRVOM, DRUHOM A TREŤOM STOROČÍ zvrhlá sexuálna morálka a brutálne vykorisťovanie pracujúcich spôsobili, že ľudia sa odmietali rozmnožovať. Mladí prestali zakladať rodiny. Itália vymierala. Hospodárstva krachovali. Ani stále nové cisárske zákony, ktoré prikazovali mladým ženiť sa a neženatých pokutovať nepomáhali. ”Syn, ktorí nie je ženatý nesmie dediť majetky po rodičoch”. Najdôležitejšou starosťou Rimanov slobodných i ženatých bola zábava, materiálna márnivosť a zháňanie stále nového sexuálneho partnera.
     Aby Rím neumrel od hladu, musel zaľudňovať svoje poľnohospodárske latifundiá (základ hospodárstva Rimanov) väčšinou násilne odinakiaľ dovezenými ľuďmi; Germánmi, Keltami, Ibermi, Slovanmi a ďalšími národmi.
Ale po čase aj tí sa odmietali rozmnožovať a starať sa o svoju rodinu.
     Morálne pevné kresťanské rodiny spoločnosti prosperovali a rástli.
Pritom kresťania, z čírej lásky k Bohu, zbierali a zachraňovali odhodené stvorenia Božie. Opatrovali a kŕmili starých a chorých ľudí, a tiež odsúdených ľudí vo väzniciach. Kresťania pracovali usilovne a čestne. Zamestnávatelia radi prijímali kresťanov do práce. Kresťania nekradli, boli spoľahliví, boli morálni a striedmi. Riadili sa radou sv. Pavla: Kto nepracuje nech ani neje. Delili sa s plodmi ich poctivej práce s ich bratmi a sestrami. Márnivý, morálne a finančne skrachovaný pohanský Rím sa činnosťou kresťanov poľudšťoval, menil, regeneroval. Svätý Pavol Apoštol: Každý kto prijme Krista (do svojho srdca) stane sa novým stvorením.
     KRESŤANIA ZALOŽILI PRVÉ SIROTÍNCE, NEMOCNICE I ÚTULKY PRE BEZDOMOVCOV.
     Kristova náuka mení srdce a myslenie človeka. Je samozrejmé, že jej úlohou nie je organizovanie krvavých vojen a revolúcií, ale láska človeka k človeku.
Kristus, ako Bohočlovek vedel, že najtrvalejšia premena človeka a celej spoločnosti sa musí udiať trpezlivo, láskavo, vzdelávaním, pokojne, evolučne.
Boh u kresťanov je Láska.
IBA TAKÉ ČINY ĽUDSKEJ SPOLOČNOSTI SÚ TRVALÉ, KTORÉ SA DEJÚ PRÁCOU LÁSKY A EVOLUČNÝM SPÔSOBOM.
Európa prežila sťahovanie národov, ničivú činnosť pohanských Húnov, Germánov, Avarov, Vikingov, Maďarov, Mongolov, moslimov, ateistických komunistov a nacistov a dve svetové vojny.
To všetko spomalilo šírenie kresťanského vzdelania, výrobu a kultúrny rozvoj.
     História nás učí, že väčšina národov, ktoré ničili kresťanstvo stali sa sami kresťanmi. Ba obrancami a šíriteľmi kresťanstva. ČÍNA BUDE BAŠTOU KRESŤANSTVA. A bude vysielať misionárov do morálne padnutých krajín Západu.
     Rozmach Kristovho učenia a kresťanskej civilizácie pokračuje ďalej.
     Niekedy s bolesťami a chybami, čo je typické pre všetko čo človek robí.
     Kresťanská vzdelanosť a jej technológia dovoľuje kresťanským misionárom šíriť dobrú zvesť o Kristovej láske po celom svete čoraz rýchlejšie. Kresťanskí misionári vytvorili pre pohanské národy abecedy a dali do písomnej formy viac jazykov ako všetky Akadémie vied a profesionálni linguisti na svete.
Za posledných 25 rokov viac ľudí prijalo kresťanstvo ako za posledných sedemsto rokov! Kresťanské hnutie a práca misionárov je najúspešnejšia činnosť ľudí na celom svete s akéhokoľvek hľadiska sa na to podívame. Každá obchodná, alebo politická organizácia závidí misionárom ich úspechy!! Kresťanské civilizovanie sveta pokračuje. Ak by nebolo Krista ako by svet vyzeral?

JEŽIŠ JE INŠPIRÁTOR NÁŠHO VZDELANIA I VEĽKÉHO UMENIA.
Letmo sa podívajme na vplyv kresťanstva na kultúru nášho sveta.

     VZDELANIE

     Počiatky nášho vzdelania sú v kresťanských cirkevných školách. Je tomu tak v Európe, v Amerike a na iných kontinentoch kde vkročili kresťanskí misionári. Niektorí protikresťanskí historici označujú stredovek ako vek tmárstva. Naozaj tmárstva? Ako to potom, že všetko školovanie, ale najmä vyššie vzdelanie začalo v stredoveku. Slová ako schoola, studentus, doktor, bakalár, magister pochádzajú zo stredovekých cirkevných škôl. Prakticky všetky moderné vedné odvetvia majú základ v týchto stredovekých cirkevných školách. Slávne univerzity v Taliansku, vo Francúzsku, vo Veľkej Británii, v Nemecku, v Poľsku a inde začali ako cirkevné školy. Európske vzdelanie si nemožno predstaviť bez rádu ssv. Benedikta, Františka, La Salle, Don Bosca, školských sestier, Uršuliniek a mnohých iných rádov.
Aj počiatky nášho slovenského písomníctva a vzdelania založili dvaja mnísi:
Ssv. Cyril a Metod (r.863). Neskoršie to bola bratislavská ”Universitas Histropolitana” (1465). Jej kancelárom bol arcibiskup Ján Vitéz (pôvodným menom Ján Šafár z obce Čív). Arcibiskupom Pazmánim bola založená Trnavská univerzita (1635). Viedli ju bratia Spoločnosti Ježišovej (Jezuiti). V roku 1657 biskup Benedikt Kišdy založil univerzitu v Košiciach. Trvala až do roku 1921, kedy ju Praha zrušila.
     Prakticky všetky slávne Americké univerzity ako Yale, alebo Harvard a ďalšie boli založené cirkvami. Celé školstvo v Európe a v Amerike začalo pri kostoloch.
I učiteľ národov Ján Amos Komenský bol kňaz. Mnohí významní vzdelávatelia a vodcovia slovenského národa boli kňazy: Rudnay, Bernolák, Moyses, Kuzmány, Hurban, Hodža, Hlinka, Kmeťko, Votaššák, v slovenskej Amerike Furdek, Jankola... Kardinál Tomko, vedúci evanjelizácie národov v Katolíckej cirkvi má celosvetový vplyv na výchovu a vzdelávanie miliónov nekresťanov i kresťanov. Ozdoba dnešného Slovenska Ján Kardinál Korec, autor desiatok kníh, prenasledovaný komunistami, je príkladným vzdelávateľom ľudu a mládeže.
Kde by sme boli bez Krista? 

     HUDBA

     Kde by bol svet hudby bez kresťanských skladateľov? Vieme si dnes predstaviť svetovú hudbu napríklad bez skladateľov ako pápež sv. Gregor I. Veľký (+604), otec moderných (európskych) nót benediktínsky mních Guido z Arezzo (+1050), Albinoni, Vivaldi, Telemann, Handel, Bach, Brahms, Mozart, Beethoven, Hayden, Wagner, Glinka, Čajkovsky, Dvořák, Puccini, Mendelssohn, Chopin…
V rukopisoch veľkého skladateľa Johanna Sebastiana Bacha sú rôzne skratky, ktoré niektorí výskumníci nevedeli vylúštiť. Bach považoval hudbu za službu Bohu.
     To zdôrazňoval i jeho žiakom. Niekoľko skratiek z jeho rukopisov ”S.D.G.”= Soli Deo Gloria (Iba pre slávu Božiu), ”J.J.”= Jesu Juban (Ježiš, pomôž mi!), ”I.N.J.”= In Nomine Jesu (V mene Ježiša). Bach nesmierne miloval Kristovu pravdu. Na Slovensku Bella, Schneider-Trnavský sú typickí kresťanskí skladatelia.
     Takmer polovica našich prekrásnych ľudových piesni takou, alebo onakou formou spieva o Bohu.

     UMENIE

     Keď sa pozrieme na mestá Európy, dve dominanty nám udrú do očú: hrady pre ochranu a kresťanské chrámy pre spásu. V európskych mestách sa človek cíti ako v galériách, alebo múzeách umenia. Keď sa prejdeme napríklad po Ríme, alebo Bratislave, urobili sme si prechádzku vzdelania vo všetkých štýloch a slohoch. Od antického, cez gotiku, renesanciu, baroko, klasicizmus až po postmodernu…
Vyhoďme kresťanské umenie z miest, dedín, z kostolov a galérií a Európa prestane byť Európou. Na nijakom kontinente nevidíme toľko krásy, toľko nádhery, umeleckého a duchovného pozdvihnutia ako v kresťanských krajinách. Je možné predstaviť si Európu a svet bez kresťanských umelcov? Partikulárne najmä Katolícka cirkev bola a je finančníkom a patrónom umenia. Umenie, ktoré podporuje Cirkev má trvalú, človeka pozdvihujúcu a rešpektujúcu hodnotu pre celé ľudstvo.
Naproti tomu, mnohé dnešné umenie je pre mňa nezrozumiteľné.
Je to možno umenie pre-pár-ľudí.
     Ja to nazývam tiežumenie-čarbanice-machľanice-zohyzdnice-konfúznice. Keď vyjdem z galérie takého umenia nemám pocit vznešeného krásna, som na pochybách, v duševnom rozpoložení, zanecháva to vo mne pocit stiesnenosti a prázdna.
Ako ”konzument” umenia mám právo vyhýbať sa umeniu, ktoré mi nič nehovorí, je bez obsahu, formy, krásy a myšlienky. Nemyslím si, že publikum má odchádzať z výstav duchovne vyprahnuté.
     Myslím si, že ľudia si účasťou na umení chcú ich prirodzenú túhu a potrebu po kráse, harmónii, po intelektuálnom a duchovnom pozdvihnutí uspokojiť.
Ak umenie človeka vnútorne nenapĺňa, ale uráža, viem, že také umenie pracuje proti človeku. Sú i ”umelci”, ktorý nazývajú pornografiu, alebo zabíjanie pre zabíjanie umením. Nuž, každý si je sám sebe radcom… ak nemá vyššieho radcu.

     NA ZÁVER

     Kresťanská kultúra. Keď sa hovorí o kultúre a počujem mená ako napríklad Durer, Bach, Dante, Michelangelo, Leonardo da Vinci, Vivaldi, Shakespeare, Rafael, Tizian, Dostojevský, Hviezdoslav, Rembrandt, Beethoven, Poussin, El Greco, Sládkovič, Bizet, Ingres, Rimsky-Korzakov, Dostojevský, Wagner, Benka, Čajkovský, Tolstoj, Hložník, Handel, Kovalík, Dickens, Rúfus, Goethe, Korec, Mozart, Schneider-Trnavský, Ján Pavol II. … okamžite mi prinesú pocit krásna a harmónie do duše.
     Lebo viem, že títo ľudia sa rozprávajú s Bohom a ďakujú mu za Jeho nezmerateľnú lásku k ľudstvu, za zoslanie Ježiša Krista na našu krásnu planétku, aby človeka naučil žiť dôstojne, slobodne a v spolupráci s jeho Stvoriteľom.

     Bože, nech je Tvoja nekonečná inteligencia a vôľa v mojej práci.

S.D.G.

š


STRANA 35

ZÁVER