II. LÁSKA

SVÄTÝ JÁN:

V LÁSKE NIET STRACHU, A DOKONALÁ LÁSKA VYHÁŇA STRACH,
LEBO STRACH MÁ V SEBE TREST, A KTO SA BOJÍ, NIE JE DOKONALÝ V LÁSKE.

STRANA 5

STRANA 7


LÁSKA JE PRE NORMÁLNY VÝVIN ČLOVEKA
ROVNAKO POTREBNÁ AKO POTRAVA A SLNKO

     Každé veľkomesto na svete má štvrť, ktorá je známa vysokou kriminalitou, prostitúciou, alkoholizmom, drogami, lenivosťou, bezduchovosťou a teda beznádejou, rozvráteným rodinným životom a úbožiatkami deťmi, ktoré nepoznajú otca, mnohé ani matku. Sú to štvrte depresívnej chudoby, morálnej aj fyzickej špiny.
     Niektoré také štvrte produkujú až päťdesiat percent kriminality toho mesta. Väčšina obyvateľov týchto miest sa takýmto štvrtiam vyhýba, boja sa do nich vkročiť i za bieleho dňa, tobôž ešte za noci.
     V jednom americkom meste mladší profesor sociológie na miestnej univerzite, ktorý študoval životné podmienky kriminálnikov, rozhodol sa štatisticky zachytiť dlhodobý vývoj detí z jednej takej štvrte.
     Svojim univerzitným študentom dal za úlohu ísť do najhoršej základnej školy v najhoršej štvrti a získať o deťoch tej školy toľko podrobných sociologických informácií, koľko len môžu. Väčšina detí bola z rozvrátených rodín, sociálne polosiroty, otcovia a matky nezodpovední.
Medzi nimi boli aj tri triedy základnej školy, v ktorých učila jedna svojej profesii veľmi oddaná a láskavá učiteľka. Vedelo sa o nej, že hladným deťom na vlastné trovy nosí z domu aj jedlo. Mala rada deti.
     Univerzitní študenti splnili svoju úlohu, podľa pokynov profesora zozbierali materiály a on ich uložil do archívu školy.
     Po dvadsiatich piatich rokoch ten istý profesor vytiahol z archívu údaje o tých deťoch, rozdal ich novej generácii študentov s novou úlohou: choďte a získajte údaje o bývalých žiakoch tej základnej školy, teraz už dospelých ľuďoch. Vyhľadajte každého, koho môžete, a získajte všetky možné informácie o ich živote.
     Jeho usilovní študenti vystopovali prakticky všetkých, i keď mnohí žili v iných mestách a časť z nich už ani nežila. Keď všetky údaje spracovali, niečo im do štatistiky nepasovalo, niečo bolo mimo očakávaného pravidla. Boli to bývalí žiaci onej láskavej učiteľky. Na veľké prekvapenie profesora i študentov, väčšina jej bývalých žiakov, ženy i muži, viedli normálny, slušný, občiansky zodpovedný, rodinný život.
     Nie štyridsaťdva, čo bol priemer, ale iba tri percentá z tejto skupiny láskavej učiteľky skončili vo väzení.
     Všetkým bývalým žiakom láskavej učiteľky študenti-výskumníci poslali dotazník s jednou jedinou otázkou: Kto mal na vás najväčší, najpozitívnejší vplyv vo vašom detstve? Absolútna väčšina napísala to isté: meno tej láskavej učiteľky. Niektorí pripísali: bola mi viac ako moja vlastná matka.
     Profesor a jeho študenti sociológie sa jednoznačne rozhodli, že onú láskavú učiteľku vyhľadajú a opýtajú sa na jej veľké pedagogické tajomstvo, zázrak. Našli ju už polohluchú v jednom starobinci. Ich otázke, ako taký zázrak dokázala a ich žiadosti, nech im dá svoj pedagogický recept, celkom nerozumela. Otázkou i žiadosťou bola prekvapená.
Ale po chvíľke zamyslenia povedala: Nebol to nijaký zázrak a ani nijaký zvláštny pedagogický recept nemám. Iba som sa vždy snažila dvíhať ich ducha, vštepovala som do nich, že sú dobrí, hodnotní a schopní ľudia.
     Keď už študenti s profesorom odchádzali, nie celkom uspokojení jej odpoveďou, tá oddaná, čierna učiteľka potiahla starého profesora za rukáv a dodala:
     Viete, ja som mojich žiakov mala rada ako moje vlastné deti.

š


STRANA 5

STRANA 7