V. DEŇ

ABRAHAM LINCOLN:

NA BUDÚCNOSTI JE NAJLEPŠIE TO, ŽE PRICHÁDZA DEŇ PO DNI.

STRANA 14

STRANA 16


BOL TO NAJVZÁCNEJŠÍ DEŇ V MOJOM ŽIVOTE

     Pred niekoľkými rokmi jeden môj priateľ, inžinier, ktorý pracuje v podniku s globálnou pôsobnosťou, rozpovedal mi takúto príhodu. Jeho vedúci a on mali ísť na dôležitú služobnú cestu do Washingtonu. On mal robiť prezentáciu dôležitého projektu ich pracovnej skupiny pred prezidentmi a direktormi ich rozvetveného podniku. Išlo o schválenie alebo odmietnutie pätnásťmiliónového projektu. Vedenie mu sľúbilo povýšenie, ak jeho prezentácia bude úspešná a vrchnosť projekt schváli.
     Do Washingtonu, kde sa takéto schôdze konávali, obyčajne leteli. Tento raz jeho vedúci navrhol, aby išli autobusom a pokochali sa v peknej, rozkvitnutej májovej prírode. To ráno, keď mali odísť, priateľ si sadol do svojho relatívne nového a vždy spoľahlivého auta, aby sa odviezol na autobusovú stanicu, vzdialenú asi na hodinu cesty. Ale auto nechcelo ani za svet naštartovať. Urobil s ním, čo vedel, ale motor nenaskočil. Celý zúfalý si zavolal taxík. Dúfal, že autobus ešte stihne. Nestihol. Prišiel asi desať minút po odchode. Hromžil a zúril. Preklínal auto, Boha a celý svet. Zhnusený vrátil sa domov taxíkom.
Keď prišiel domov, chcel vraj chytiť kladivo a roztrieskať auto. Zavolal do Washingtonu, že tam môže prísť na druhý deň predpoludním. On i jeho manželka zronení lúčili sa s jeho povýšením. S jeho novým platom by vystačili kúpiť dom, o ktorom snívali už niekoľko rokov. Ale toto, toto mu nikto neodpustí.
     V podvečer zvonil telefón. Vzal ho a na druhom konci počuje hlas prezidenta jeho podniku. Prezident mu domov ešte nikdy nevolal. Iste mu povie, že ho vyhadzuje z práce. Na priateľovo veľké prekvapenie prezident, keď počul jeho hlas, zhlboka si do telefónu vydýchol: Ó, vďaka Bohu, ty si živý!
Autobus, ktorý nestihol, mal haváriu. Devätnásť mŕtvych, medzi nimi jeho vedúci. Priateľa nemohli medzi cestujúcimi nájsť...
     Keď dohovoril, ešte v šoku, išiel von potľapkať auto a poďakovať sa mu za neúspešný štart. A s manželkou a dvoma deťmi sa objímali, bozkávali, plakali, dlho do noci sa modlili a ďakovali Bohu za jeho život.
Prezentácia sa konala týždeň po pohrebe. Projekt bol prijatý. Od toho času jeho rodina, jeho práca, každý jeho deň, každá maličkosť, každé steblo trávy, všetko mu bolo veľmi vzácne. Dlhý čas chodil ako znova narodený. Nie preto, že ho povýšili na vedúceho. Mimochodom, na druhý deň auto naštartovalo bez problémov.
    Priateľu, povedal mi nakoniec, keď sme si predstavili, že by som bol skončil medzi skrútenými železami ako môj vedúci, že by ma rodina bola stratila, uvedomili sme si, že náš život závisí od niekoho Najvyššieho v našom vesmíre. Odvtedy, každý rok tento deň oslavujeme ako
     najvzácnejší deň môjho života.

š


STRANA 14

STRANA 16