I. OTČE NÁŠ

CYRIL A METOD

ĎAKUJEM TI BOŽE-OTČE...


DUCH JE ŽIVOT, ZBRANE SÚ SMRŤ!

    Cisár všetkých Frankov Karol Veľký (Charlemagne) pochopil, že keď si chce národy podrobiť, musí z nich najprv vytlačiť ich vlastného ducha. Ich vlastnú myseľ, ich vlastnú reč, ich vlastnú pieseň, ich vlastné ja, ktoré im Boh dal. Až potom môže natlačiť do ich srdca a mozgu jeho ducha a jeho vôľu. Keď to dosiahne akýmkoľvek spôsobom, potom budú konať ako on chce.
Musí ich strašiť nepriateľmi a potom chlácholiť, sladko uhovoriť ich, že iba on im môže zabezpečiť ochranu ich života, ich bezpečnosť. Stará rímska lesť. Boha-Otca vzývať iba jeho spôsobom, ako im on a jeho ľudia povedia. Potom sa stanú na ňom závislí. Múdry a svojprávny človek sa dobrovoľne nepodrobí nikomu. Slobodne, dobrovoľne, ako rovný s rovným, suverénny so suverénnym, bude spolupracovať s každým. Dobre vie, že jeho zotročenie je proti všetkým zákonom Boha večného. Každému dal náš Boh-Otec rovnakú slobodu, rovnakú ľudskú dôstojnosť a rovnaké práva. Zloduch musí svoju obeť najprv niečím ohúriť, znížiť jej ľudskú dôstojnosť. Musí ju tiež vystrašiť silou, pozíciou, bohorovným postavením. Osprostieť ju, alebo kúpiť či zlatom a či medovými sľubmi. Musí podlo vyhnať z jeho obete jej vlastného ducha. Až potom môže svoju obeť ovládnuť.
    Preto sa Karol (Karl, Kráľ, Charlemagne) nechal v roku Pána 800 korunovať pápežom za Rímskeho cisára. Pápeža Leva III. najprv obránil vojskom pred vlastnými Rimanmi. Potom ho obdaroval pokladmi a sľubmi ochrany a bezpečnosti jeho vlastnej i celej Cirkvi. Pápeži a Cirkev svoje poslanie na tejto zemi nikdy nemali ľahké. Svetskí mocnári ich vždy chceli využívať vo svoj prospech, často ohrozovať ich život a utláčať. Silní tohto sveta si Cirkev vždy chceli podmaniť. Ak nebolo možné jej podmanenie, tak ju ohovoriť a zničiť. Karol naučil sa od Rimanov, že môže mávať nad hlavami ľudí a národov i najstrašnejšou silou a zbraňou, ale pokiaľ do nich nevtlačí jeho vlastného ducha neovládne ich. Slúžiť mu nebudú, svoje deti a výťažky zeme a zlato mu dobrovoľne dávať nebudú. Za jeho záujmy umierať nebudú.
    Kresťanská náuka Karolovi iba slúžila. Bola mu tou silou, tým myšlienkovým pláštikom, ktorý využíval na budovanie jeho moci. Na pohanský vzor Rímskeho impéria vybudoval svoju vlastnú moc. Moc Rímskej ríše nemeckého národa. Aha, čo vykonal tento syn Pipina Krátkeho Sasom! Čo vykonal tento vnuk veľkého záchrancu západnej Európy pred mohamedánmi Charlesa Martela! V roku Pána 772 si zaumienil, že pohanských Saxonov si podmaní a to, násilným pokresťančením. Prirodzene, Vidikind a ďalší Saskí vodcovia sa bránili, odporovali mu. Chceli byť kresťania, ale ich slobodným rozhodnutím, postupným vzdelávaním. Netrpezlivý Karol ich chcel rýchlo obrátiť. A začalo násilie a vraždenie. Sasi odporovali udatne až do roku Pána 804. Potom, vyčerpaných a preriedených, desaťtisíce ich pochytal a násilne vyhnal z ich vlasti na iné miesta jeho ríše. Takto sa Kristova láska nehlása! Tak to iba pohani a mohamedáni robia.
    Zabudol cisár Karol a jeho následníci, že podvodom, násilím, zlodejstvom, vazalstvom a silou zbraní nikto nemôže tento svet natrvalo zlepšiť?!
Ani zlepšiť, ani ľudské vzťahy rozvinúť.
Slobodná vôľa človeka, ktorého Boh-Otec stvoril na svoj obraz a dal do neho Jeho túhu po slobode a spravodlivosti vždy bude proti násiliu.
Je to vôľa nášho Boha-Otca aby človek bol slobodný. A je to povinnosť človeka plniť vôľu Boha-Otca rešpektovať slobodu svoju a iného. A povinnosť brániť svoju slobodu. Povinnosť ochraňovať a obraňovať seba a svojich ako Božie stvorenia. Nechápu, že iba dobrovoľne, Kristovým oslobodzujúcim Duchom možno svet natrvalo zlepšiť?!
    Svätopluk, nebuď ako oni! Zabudol si ako sme sa spolu aj s našim panónskym Koceľom rozhodli a zaviazali?! Vzdelaj národ v materinskom jazyku, v jeho zvykoch a v jeho kultúre. Aby porozumel sám sebe a Slovu. Aby mohol pochopiť a potom šíriť pravdu a vzdelanie ďalej. Najprv medzi svojimi a potom po svete. Takým spôsobom, aby našu prácu a spôsoby Otec nebeský schvaľoval.
Potom nás iné národy budú obdivovať a budú náš dobrý príklad nasledovať. Hlupáka a násilníka nikto nikdy dobrovoľne nasledovať nebude! Nemá sa od neho čo naučiť.
Iba keď budeme vzdelaní, pracovití a spravodliví, iní budú chcieť byť a robiť ako my.
A my ich prijmeme do svojho kresťanského náručia.
Nesmieme podľahnúť cudzím trikom, násiliu a čačkám. Nech vyzerajú akokoľvek vábne a príťažlivo na prvý pohľad. Náš duch musí byť silný.
Budeme spolupracovať s každým národom, ale ako slobodný národ, na základe dobrovoľnosti a rovnakého Božieho práva a rovnakých výhod a rovnakých povinností.
    Svätopluk, Svätopluk, ty udatný divoch! Zabudol si, že tak nás i cisár Rímskej ríše Michal III. a patriarcha Fótius v Konštantínopole pochopili a chválili naše myšlienky a činy. Nepoužívať násilie pri rozširovaní Slova Božieho. Ani Íri, ani Škóti, ani Gréci, ani Italskí mnísi keď chodili do našich krajov hlásať Slovo Božie násilie nikdy nepoužívali a nehlásali.
To iba títo ľadoví Nemci-násilníci. Treba dobrovoľne a v materinskom jazyku, aby ľud rozumel všetkému. V cudzej latine naučíš sa, odrecituješ, ale srdce a duša ti zostanú prázdne. Neporozumieš, neprecítiš ako v sladkej materčine.
    V Ríme i v Konštantínopole preto chválili náš úmysel. A preto Michal III. dal náš úmysel a náš čin na roveň s činmi Konštantína Veľkého, rímskeho cisára, ktorý objal kresťanstvo ešte v dobe pohanskej. I zvíťazil v občianskej vojne na ovládnutie Ríma nad nepriateľom v mene kríža, ktorý rozkázal, tak ako sa mu prisnilo, namaľovať svojim vojakom na ich štíty a štandardy. Stalo sa tak v A.D. 312 a v A.D. 313 Konštantín a Licinius vydali spoločný Edikt (Proklamáciu) v Milane, ktorý zaručoval slobodu vyznania, čo znamenalo začiatok konca prenasledovania kresťanov v pohanskej Rímskej ríši...
Cisár Michal III. a patriarcha Fócius nás i dvojramenným, patriarchálnym krížom na golgotských kopcoch obdarili a my sme ho prijali za náš národný znak. V tom duchu Konštantín a Metod konajú.
Tak rovnako nášho ducha, reč a činy rímsky pápeži Mikuláš I. i Hadrián II. schválili. Prečo to nechápeš ty, Svätopluk? Ty, ty, syn slovenskej matere, syn slovenskej zeme.
Zbrane, zbrane, zbrane! Svetskú moc máš stále na rozume. Chceš byť veľký ako Karol (Karl, Kraľ) bol. Či nerozumieš, že bez vlastného písma, bez vlastného vzdelania, bez vlastného konceptu života, bez vlastnej duchovnej a štátnej organizácie je každý národ, skôr, či neskôr, iba otrokom a potravou pre cudzích? Dobré zbrane na obranu treba. Pravdaže treba! Ale dobré vzdelanie je potrebnejšie! Bez dobrého vzdelania ani dobré zbrane, ani pekné šaty a čačky pre ženy nevyrobíš. Ani si nikto z nevzdelaného príklad brať nebude. A keď národu jeho vodcov vzdelá cudzina, nikdy nebude bezpečná jeho slanina! Nevieš, nerozumieš, každý sa ti vysmeje, okradne ťa.
My sme tiež Božie dielo a preto máme od Boha danú povinnosť brániť seba pred nepriateľom. Nechápeš, že DUCH je silnejší ako zbrane?!
DUCH JE ŽIVOT, ZBRANE SÚ SMRŤ.
Nechápeš, že KRISTOV OSLOBODZUJÚCI DUCH VÍŤAZÍ A STÁLE BUDE VÍŤAZIŤ. Bude! Cez všetky prekážky, dočasné ústupy a chyby ľudí!

š


CYRIL A METOD

ĎAKUJEM TI BOŽE-OTČE...