VI. ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY
     
AKO I MY ODPÚŠŤAME NAŠIM VINNÍKOM

SVETLO V MOJEJ HLAVE

BOH ŽEHNÁ ICH SLOBODNÚ PRÁCU


CONCILIÍ REÍ PÚBLICAE

    Veľkosť národov sa meria podľa ich duchovného výkonu. Nie podľa toho koľko razy niekoho vojensky prepadli, okradli, znásilnili duševne a telesne, ekonomicky zničili a pozabíjali. Koľko len razy sme my boli vojensky prepadnutí našimi susedmi! Avarmi, Frankami, Nemcami, Bulharmi. Koľko zločinov a hriechov na nás spáchali! Ak vezmeme náš život čo len od kráľa Sama, každý druhý-tretí rok niekto na nás útočil.
Často sme s Konštom, Metodom, Slavomírom, Gorazdom, Sávom, Klementom Slovenským, Konštantínom Slovenským a s ďalšími vzdelancami, vojvodami vojenskými veliteľmi na poradách dŕžavy premleli celú našu situáciu a históriu. A porovnávali s rôznymi národmi a ríšami v minulosti i v dnešku. Čím prispievame do pokladnice ľudstva a kresťanskej civilizácie my, Slovené?
Ktoré národy prispeli do pokladnice ľudstva a ktoré ju rabovali. Ktoré svet rozvíjali a budovali a ktoré ho zabíjali a búrali. Vždy v dejinách boli aj takí aj takí. Mnohé pohanské národy a ríše ľudstvo rozvíjali, budovali a vzdelávali. Ale bolo to väčšinou zamerané na ovládanie, zotročenie druhých.
    Kde raz prevládlo kresťanstvo, tam sa otrokárstvo skončilo. I my Slovené sme otrokárstvo skončili po prijatí kresťanstva. Kresťanstvo nám dalo novú paradigmu, aby som použil Metodovo slovo. Nový, lepší vzorec podľa ktorého sa riadiť v živote. Podľa novej paradigmy Krista budujeme našu civilizáciu: MYSLIEŤ A KONAŤ DOBRO. Kresťanstvo je viera slobodných ľudí. Oslobodzuje ľudí najprv zvnútra. Od zlých myšlienok, od hriechu, a to vnútorné oslobodenie sa prenáša aj na našu vonkajšiu činnosť. Či sa tento spôsob myslenia a konania vykonáva správne všetkými kresťanmi, či sa skutočne koná podľa návodu lásky Kristovej, ukazuje nám vykonané dielo a stav ľudstva. Svätý Pavol aj nám hovorí:„Bratia, boli ste povolaní k slobode...“.
Kristova láska oslobodzuje. Skutočný kresťan nepraktizuje otroctvo, nemyslí a nepácha zlo. Otrokov ani nekupuje, ani nepredáva. Ale ani sám sa do otroctva nesmie predať. Zotročiť Božie dielo, človeka, je veľký hriech. Kresťan iných rešpektuje a sám od nich vyžaduje rešpekt. Kresťan nikoho neprepadne, ani osobne, ani organizovane vojensky.
Nemci často na nás slovne i vojensky útočia. Hovoria si kresťania, ale konajú nekresťansky. Bože odpusť im, lebo nevedia čo činia!
    Naše porady a debaty sa často končili ocenením mojich duchovných a vzdelanostných snáh. Bratia zdôrazňovali, že moje rozhodnutie vyučovať národ v materčine bolo mi vnuknuté Bohom. Bože, veď koľko kostolov a škôl som za ostatné roky postavil! V Devíne, v Nitre, v Gorazdove, v Trenčíne, v Bratislave, v Ostrihome (Ostrýgon), v Budíne, na Velehrade, v Mikulčiciach, v Kostelci, v Duchcove, v Debreve a inde! Tiež oceňovali moje snahy vojensky neútočiť na iné národy. Neničiť, a v obrane iba potrestať útočníka. Zničiť jeho zbrane, jeho schopnosť viesť vojnu, ale nevykynožovať ľudí. Snaž sa robiť z nepriateľov svojich spojencov. Ľudia sa môžu zmeniť k lepšiemu, ak im ukážeme lepšiu cestu.
Konzíliá nám pomáhali riešiť vojenské a hospodárske problémy dŕžavy, plánovať rozvíjanie našej slovenskej katolíckej cirkvi i školstva. A urýchlene šíriť našu slovenskú glagoliku i prekladať a rozširovať naše knihy. Skrátka, konzíliá nám pomáhali vidieť duchom dopredu. A koľké vnútorné a duchovné pochybnosti sme vyriešili!
Bolo to tiež vzdelávanie pre nás všetkých. Konštantín-Filozof nazýval tieto porady Dŕžavné porady, alebo Concílií reí públicae. Vraj tak to robievali vo vláde i na univerzitách v Konštantinopoli i v provinciách. A to meno našich zhromaždení aj zostalo.
    Praktický, v svetskom práve a vláde skúsený Metod začínal a vždy končil tieto konzíliá modlitbou a napomínaním prítomných, aby viedli život podľa učenia Krista. Aby sa snažili o čistotu duše a tela a celého ich okolia. Aby si vážili všetkých ľudí i Božie hoviadka i Božiu prírodu. Aby konali dobro a iba dobro všetkým.
Vojvodov a vojakov vyzýval k miernosti, k trpezlivosti, k múdrosti. Ak sme napadnutí, brániť sa musíme, ale sami útočiť a brať čo patrí iným, to nie!
Poznal temperament a rozpustilosť vojakov. Kniežaťu Svätoplukovi sa napomínania nepáčili, vždy to bral viac ako urážku než dobre mienenú radu.
Často mu odvrkol: Ja nechcem byť mních. Čo mi rozkazujete?! Wiching a nemeckí kňazi majú inakšie názory. Len čo ma toto všetko stojí peniaze! Ja neslúžim vám, vy slúžite mne.
Metod mu na dobromyselne: A či ty neslúžiš duchu Kristovmu a najvyšším záujmom národa? Aj na to mám svoj pohľad, niekedy Sväto odvrkol.
    Panónske knieža Koceľ z panónskeho Blatnohradu má iného, uvážlivejšieho ducha. Jeho otec, Pribina bol budovateľ, dobrý organizátor. Nitransko i Panóniu dobre vybudoval. Koceľ sa celkom podal na svojho otca. Aj Koceľ je zapálený budovateľ. Kostoly a školy buduje, kňazov školí a slovenskú vzdelanosť rozširuje. On vydobyl arcibiskupskú palicu pre Metoda od pápeža Hadriana II. Dobre sa o svojich ľudí stará.
Keď Svätopluk vytýkal a nadával Solúnskym bratom, že ich cisári nám ešte neposlali najnovšie zbrane a vojenských odborníkov, Metod mu na to vedel dobre odpovedať:

    Nebuďme ako malé deti! Viacej sa snažme vzdelávať a zlepšovať seba ako očakávať veci
od druhých. Bez usilovnosti a samozlepšovania nevybudujeme cirkev, ani samostatnosť, ani lepšiu budúcnosť pre nás, naše deti a detné deti našich detí.
    V debatách bol Svätopluk často na strane karolingov-karolovcov. Tam videl väčší vojenský rozmach, prísnejšiu organizáciu, vojensky zamerané remeslá. Že Nemci mali menej slobody a že mali veľmi kruté právo a trestanie ľudí to nevidel.
Nuž! Čo sa týka duchovnosti, vzdelávania, dnes sa nedá porovnať Rím s Byzanciou! Karol sám sa nenaučil ani písať ani čítať. Hoci ho aj v Ríme korunovali za cisára Rímskej ríše. A v storočiach pred ním, Rím bol hospodársky skrachovaná krajina.
Preto cisár Konštantín Veľký preniesol svoj trón Rímskej ríše z degenerovaného, finančne zničeného a skorumpovaného Ríma na východ do Byzancie.
    Itálovia boli tak zdegenerovaní, že prestali byť zodpovední za pokračovanie života. Prestali rodiť deti, alebo počaté deti zabíjali. Odmietali pracovať. Kde mohli, ničili majetky latifundistov, ktorí z nich zdierali kožu. Každý každého sa snažil iba využiť. Manželstvá boli väčšinou rozpadnuté. Mnohí muži prostituovali svoje manželky. Ženy nedôverovali mužom a muži ženám. Nebolo tam nijakej súdržnosti. Nebolo tam súcitu s nikým. Majetky a peniaze sa sústredili do rúk niekoľkých rodín. Pár rodín malo monopol všade a na všetko. Okrem nich a nimi vybraných poklonkárov nikto nedostal slobodnú šancu sa uplatniť. Súťaživosť v obchode, vo výrobe v bankovníctve prestala. Ako keby mal každý zatemnený rozum a zviazané ruky. Korupcia, perverzia, homosexualita, pedofília, ženská aj mužská prostitúcia a sadizmus sa rozmohli všade. Morálka nijaká nejestvovala. Vedúce hospodárske a politické vrstvy, či si to uvedomovali a či nie, tak ničili svoju vlastnú krajinu. Takto zbankrotoval Rím. Takéhoto pohanského zverského sebectva sa vyvarujme navždy!
    Avari tiež svojou nemorálnosťou a zvrátenosťou dosiahli ten istý stupeň sebazániku. Ich lenivosť, oplzlosť, zvrátenosť, zneužívanie detí, sadizmus, odmietanie rodiť deti, prevádzanie potratov, zlodejstvo, podvody, ožranstvo a súcit u týchto pohanov tiež nejestvovala. Avari boli zdrojom všetkých nerestí. Naše Slovenky sa ich stránili ako diablov. Pritom Avari kde mohli tam na naše ženy poľovali. Oni, tmaví a škaredí ako diabli, boli ako posadnutí za našimi krásnymi blondínkami. Koncom minulého storočia, Karol ich konečne dorazil. My sme sa proti nim bránili celé generácie. Náš vladár Samo vedel s nimi urobiť poriadky! Zostalo ich málo. Konečne máme od nich pokoj.
Ale cisársky Konštantinopol to je iná muzika. Konštantinopol je dnes najkrajšie, najvzdelanejšie a najbohatšie mesto na svete! A stále prosperuje. Niet mu veru páru.
    Crímsky cisár Konštantín Veľký nemohol Rím zregenerovať. Musel založiť toto nové mesto ako hlavné mesto novej Rímskej ríše. Kresťanská poctivosť, usilovnosť, podnikanie, usporiadané rodiny, Bohabojnosť urobili najprv duchovné a potom hospodárske zázraky. Od roku Pána 325, celá Byzancia rozkvitá. Na nej sa priživuje celé zemepisné okolie. Rím je stále ďaleko za Konštantinopolom.
    Ale Bratia nám povedali, že vojny, bohatstvo a chorobná túžba po svetskej moci začali nahlodávať duchovno aj Byzantíncov. Preto sa obidvaja bratia utiahli do kláštora. Metod i Konštantín odmietli im ponúkané hodnosti a pozície u dvora a v cirkvi. Nemohli zniesť nečestnosť politiky a nízkosť ľudských charakterov.
Bratia i ja sme dúfali, že u nás sa podarí vybudovať čestnú, prosperujúcu kresťanskú spoločnosť na vysokých duchovných základoch. Do mojich uší mi bolo donesené, že Metod bol dlho zronený keď sa dozvedel o Svätoplukovej zrade. Rozmýšľal. Chcel sa všetkého vzdať. Ale Duch Svätý ho znova osvietil a podržal. Prevzal jarmo od svojho brata Cyrila a ďalej orie na duchovnej roli nášho národa.
Po vražde Michala III., A.D. 867, Svätopluk sa postupne zatvrdzoval proti Byzancii. Všetci sme boli sklamaní, nahnevaní nad zákernou vraždou cisára Michala.
    Je pravda, že cisár Michal veľa pil, ale vládol múdro. Žiaľ, vraždy cisárov v Byzancii sa stali takmer tradíciou. Svätopluk možno ani nerozumie, že on urobil to isté čo byzantský koniarnik, keď ma vydal v reťaziach Ľudovítovi Nemcovi. Ja som Svätopluka chcel iba potrestať. Zabrániť jeho paktovaniu s nepriateľom nášho života a jazyka. Nikdy nie zabiť.
Teraz, keď už má moc v rukách snaží sa získať medzinárodný vplyv zbraňami.
Lenže, to čo národ získa zbraňami, dlho sa neudrží. To, čo národ získa duchom, udrží sa tisícročia. Porovnajme slobodné, vzdelané, tvorivé Atény a dusnú vojenskú diktatúru Sparty. Za Spartou nikto neplače. Lebo nevytvorila nič z čoho by si ľudstvo mohlo brať príklad. Ale z produktov ducha, architektúry, filozofie, politiky demokracie, vied a umenia Atén sa každý národ obohatí!
Kijevčania, Novgorodčania, Pomoranci, Slovenci, Poľania, Chorváti, Srbi, Polabanci, Povltavci, byzantskí Slovania nás chvália za našu písanú reč, za našu odvahu a činy. Jedni nám radia pridajte sa k Byzancii a druhí držte sa Ríma. Mocensky, Rím dnes veľa nezaváži. Ani nie je bohatý, ani školstvo nemá veľmi rozvinuté, ani priemysel a peňažníctvo nemá rozvinuté ako Konštantinopol. Stále platí za svoje hriechy minulosti.
    V dnešných časoch hlavne Frankovia a Nemci majú v Ríme veľké slovo.
Ale je tam pápež, dnes Hadrian II., duchovný vodca, zástupca Krista na zemi, hlava celej Cirkvi. Nie tak dávno, A.D. 14.februára 869, čo mi Hadrian poslal pekný list.
Chválil v ňom činnosť bratov. Najmä môjho drahého, nebohého biskupa Konštantína-Cyrila za vynájdenie nášho písma a za pozdvihnutie našej slovenskej reči na úroveň latinčiny, gréčtiny a hebrejčiny veľmi chválil. Pápež našu reč správne po latinsky v liste nazval „ Slovenice“- slovenčina. V liste hrozí exkomunikáciou každému, kto by hanil knihy písané v slovenskom jazyku. Tá hrozba patrí Nemcom.
V liste ma oslovuje: „Princeps slovenicus“. Prvý, najvyšší vládca Slovenov.
    Často v latinčine nás Slovenov a Slovenky volajú „Slavi“, alebo „Sclavi“ a náš jazyk „Slavina lingua“, alebo „Sclavina lingua“. Nemci nás zase často prezývajú „Moraui“, „Marawi“. Je to geografické meno podľa rieky Moravy a často zamorených celých oblastí okolo našich riek. Naozaj, keď sa naše rieky rozvodnia je to samá morava. A iné národy nás zovú tiež všelijako podľa svojho jazyka. Podľa nášho mena začínajú volať celú slovenskú-slovanskú skupinu národov. Naše národné meno sa už stalo aj skupinovým menom pre všetkých Slovanov. Ešte stále niektorí nás volajú podľa starého mena Veneti, Vindi, Windy, Windisch. A našimi ľuďmi založené mestá zase Venetia, Vindobona a podobne. Dnes všade kde žijú Sloveni a Slovenky nazývame Slovenská zem.
My tiež Nemcov, Nemecko nevoláme „Deutsche“, „Deutschland“, ako sa sami nazývajú. Iní volajú Nemcov Alemani, alebo aj Frankovia. A Grékov my zas niekedy Byzantínci, inokedy ako Rimania ich nazývame Gréci. Ale oni sami seba nazývajú Heleni a ich zem Helas, Helada.

š


SVETLO V MOJEJ HLAVE

BOH ŽEHNÁ ICH SLOBODNÚ PRÁCU