VI. ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY
     
AKO I MY ODPÚŠŤAME NAŠIM VINNÍKOM

VEĽKÁ ŠKODA MICHALA

KŇAZ-KRÁĽ SLAVOMÍR


NAŠA CIVILIZÁCIA

    Mal som vždy nesmiernu radosť keď som videl ako sa národ rýchlo rozbehol v učení, keď sa mu múdrosť v jeho rodnom jazyku podáva aj v praktických písmenkách a obrázkoch. Písmená a slová sú tiež určité obrázky našich myšlienok. Nielen mládež, aj starší sa dali do učenia. A akí sú hrdí na svoje písmo, na svoju Glagolicu-Hlaholiku!
Kráľ náš Rastislav, toto je naše! Dvíhajúc knihy nad hlavu, k nebu.
Toto je naše! Vďaka Bohu! Sláva Bohu!
    Boh zjavil naše písmená nášmu Apoštolovi Konštantínovi.
Svätý človek! Sláva mu! Sláva Tebe! Ty si ich pozval. Ty si náš a my sme Tvoji! Život dáme za teba. Tešili sa úprimne ako malé deti. Koľko razy od nadšenia na slávu mi privolávali. Od radosti plakali. Oj, ako mi srdce radosťou plesalo! Áno, je to už naše vlastné písmo. Naše vlastné, sväté knihy, naše nové zákony. Naša civilizácia!. Vzmáhame sa! Rastieme!
    Ach! Mal som si tie Svätoplukove prejavy bližšie a vážnejšie všímať. Bral som to ako prejav jeho mladosti, jeho prchkej povahy. On to ale myslel vážne, až sa Karolmanovi poddal za mojim chrbtom. Už keď sa stalo, neskoro bolo. Rozmýšľali sme ako chybu napraviť. Dohodli sme sa, že prichystáme pascu na neho.
Namiesto ja jeho, on mňa chytil do pasce. Prešibanec!
    Aj medzi mojimi veliteľmi boli niektorí k Nemcom naklonení, našim ukradnutým zlatom kúpení, alebo ako malé deti osprostení sľubmi a čačkami. Prezradili Svätoplukovi môj plán a spojili sa s ním proti mne. Nuž, Karolman im nasľuboval modré z neba. A oni, somári, mu uverili. Sú našinci ako deti naivní, sú sprostí medzi nami, ktorí viac veria cudziemu ako svojmu. Svätopluk a ostatní zradcovia vydali ma Karolmanovi a ten ma pritiahol ako zločinca do Regensburgu k cisárovi Ľudovítovi Nemcovi.
Falošne ma odsúdili. Nikto im nedal právo súdiť mňa. Ja nie som jeho otrok! Bola to robota zloduchov proti Božiemu právu. Nech ich tam bolo koľko bolo, Nemcov aj niektorých vazalov-Slovanov! Ja som nikomu z nich ani vlas na hlave neskrivil.
Vozili ma hore-dole slepého, mnohí na mňa pľuli, až ma sem pritiahli, do nejakého kláštora. Mnísi majú zakázané povedať mi kde som. Teraz tu želiem, premýšľam v tejto studenej diere. Namiesto aby som zveľaďoval môj národ.
I moju drahú rodinu mi ničia. Otec náš nebeský dobrotivý, pomôž!
Koceľ bol vždy múdrejší, rozvážnejší. I vtedy keď sme boli s jeho otcom Pribinom v nepriateľstve. Po smrti jeho otca dali sme sa na zmier. Svätoplukovi sa to nepáčilo. Nuž, sedí na jeho hrade, na jeho majetkoch v Nitrave. Vraj aké majkanie sa, treba mu strčiť sekeru pod nos. Ten Svätopluk! Bože-Otče nebeský!
Zradil ma, ale odpúšťam mu ako nás učí Tvoj Syn. Aj tomu benediktínovi, čo mi ho pridelil zloduch Ľudovít. Slúži mi omšu každú nedeľu, Božie telo mi vkladá do úst. Tvrdí, že rozumie môjmu trápeniu i môjmu začatému dielu. Aj Nemci by vraj mali mať Bibliu preloženú do ich jazyka. On vie, že ľud nerozumie latine. Začal som mu nedávno akosi dôverovať. On ma vyliečil po vypálení mojich očí.
Skúšal som ho dosť dlho. Správy mi nosí, drží ma informovaného čo sa deje. Pravda, sú to správy z jeho uhla pohľadu. Keďže zasvätil svoj život Kristovi, hádam len stále neluhá. Svätopluka volá nádoba všetkých lží. To znamená, že vodca Svätopluk im vytrel kocúra na jeho spôsob, zbraňami. Podliaci! Celý svet by chceli zožrať!
    Modlím sa aby Svätopluka Duch Svätý osvietil, aby už poučený pokračoval v započatom našom diele. Teraz, keď už aj Metoda po takmer troch rokoch títo zbojníci na pápežovu hrozbu museli prepustiť, možno bude lepšie. Nech je na slávu kráľa Svätopluka, že pápeža žiadal, aby arcibiskupa Metoda podlí Nemci prepustili. Teda naša Rímsko-slovenská cirkev bude pokračovať. Predsa sa ten Svätopluk akosi prebudil.
Hádam už môj Metod prešiel po všetkých okoliciach. Od Blatnohradu aj na Budín, Ostrihom, Debrev, Kostelec, Devín, Bratislavu, Nitru, Velehrad. Že už pochodil a skontroloval, ponapravoval, dodal ľuďom sily a zavítal do všetkých škôl a kostolov. Svojich ľudí vyobjímal a povzbudil. Bože, ako ten chlap vie pracovať!
    Tu, mních mi povedal, že vraj Metod po prepustení z nemeckého zajatia keď zašiel do Kostelca a po niekoľko dní sa modlil a ďakoval Bohu v ním vysvätenom chráme sv. Klimenta. Viem, hrámy v Kostelci, v Debreve, Belohrade a Ostrihome mu veľmi prirástli k srdcu. A Pilíšske hory i Panóniu mal rád. V Koceľovom Blatnohrade sa zdržiaval často, lebo Koceľ bol múdry panovník a miloval slovenské knihy. Spolupracovali spolu na budovaní slovenskej cirkvi. Ale aj politicky aj kultúrne Metod rád poradil Koceľovi.
A Koceľ veľa urobil pre Metoda a našu Slovenskú zem a cirkev. Tam v Kostelci, na sever od Budína, v roku Pána 864 posvätili bratia kostol zasvätený sv. Klementovi. Klement bol tretí rímsky pápež po sv. Petrovi. Jeho kosti niesli do Ríma k pápežovi. Ale časť z nich zamurovali v Kostelci do oltárneho kameňa, s úmyslom a modlitbou aby naša slovenská dŕžava a ich misijné dielo boli pod ochranou nielen Panny Márie, ale aj pod patronátom tohoto svätého pápeža-martýra. Úctu k svätému Klementovi Rímskemu šírili Cyril a Metod s celou ich váhou. Veľký martýr Cirkvi Kristovej je Klement! Je hodný večného uctievania našim slovenským národom. Náš národ ho nazýva svätec Klimentov a vzdáva mu úctu.
    Pápeža Klimenta odsúdila pohanská rímska moc v druhom storočí. Do vyhnanstva na otrockú prácu do kameňolomu pri Chersone, neďaleko Čierneho mora ho vyhnali. Kliment tam zahynul mučeníckou smrťou zato, že pomáhal spoluväzňom. Cyril objavil Klimentov hrob na Kryme keď vysvetľoval kresťanstvo Chazarom. Jeho pozostatky zobral so sebou, do Konštantinopolu a odtiaľ k nám. Od nás preniesol ich slávnostne do Ríma aj s našimi bohoslužobnými knihami. Bolo to pred Vianocami A.D. 867. Pápež Mikuláš I., ktorý Konštantína a Metoda pozval do Ríma práve pred ich príchodom skonal. Nový pápež Hadrian II. ich vítal obklopený sprievodom duchovenstva, vedúcimi mesta i rímskeho ľudu. Úcta s akou ich Hadrian prijal ukázala sa úprimná. Konštantín a Metod a ich sprievod vyškolených mladých slovenských mužov, ktorí sa tešili pápežovej priazni.
    V Ríme bratia obhájili slovenské písmo i slovenské liturgické knihy. Kosti svätca uložili sa v novom kostole sv. Klimenta, neďaleko zlopovestného Kolosea, v ktorom sa pohania zabávali na hrách, v ktorých zabíjali kresťanov.
Ešte v zime roku Pána 868 biskup Formozus vysvätil Gorazda, Klimenta Slovenského a Nauma za kňazov. Angelár a Sáva boli vysvätení za diakonov. Bratia dúfali, že aspoň dvaja z nich budú vysvätení za biskupov. Jeden pre Blatnohrad a druhý pre Nitru. Žiaľ, považovali ich za veľmi mladých a ešte neskúsených. Iste celú našu cirkev považovali za mladú, neskúsenú a nevyskúšanú. Ale o čo je kresťanstvo v Bavorsku staršie? O pár desaťročí? A už majú svoju vlastnú cirkevnú provinciu.
Novokňazi slúžili slovenskú omšu po štyri dni.
Začali omšou v chráme svätého Petra. Tam boli naše knihy posvätené.
Za dlhé mesiace ich pobytu v Ríme bratia vykonali veľa užitočnej práce pre dobro Všeobecnej cirkvi Kristovej.

š


VEĽKÁ ŠKODA MICHALA

KŇAZ-KRÁĽ SLAVOMÍR