VI. ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY
     
AKO I MY ODPÚŠŤAME NAŠIM VINNÍKOM

BOŽE, NEDOPUSŤ!

MILIÓNKRÁT


ŤAŽKO JE ODPÚŠŤAŤ

    Otče, ako je ťažko odpúšťať vlastným hlupákom a zradcom! Zdá sa mi ľahšie milovať nepriateľa, ako brata, ktorý zradil.
Viem, odpúšťanie je Tvoj zákon. Utvoril si ho aby sa svet mohol zlepšovať a aby sa ľuďom neroztrhlo srdce nenávisťou.
Ako ty odpustíš tak aj tebe bude odpustené. Ak my neodpustíme, budeme mať život mizerný, budeme sa zožierať, zdravie si kaziť sami sebe zvnútra. Ale ani nepokročíme dopredu v kvalite žitia. Ani v tomto, ani v záhrobnom živote.
Ako do hory voláš tak sa ti z hory ozýva. Zákon platný vždy, všade a pre každého bez výnimky. Ako ty dávaš tak bude aj tebe dané. Ako ty miluješ tak budeš aj ty milovaný.
Ako ty odpúšťaš tak bude aj tebe odpustené Pánom Bohom.
Zákon v Modlitbe Pána káže, že my musíme prvý odpustiť. My musíme mať iniciatívu.
Kiež by všetci kresťania tak konali! Keď Boží zákon tak káže, ja tak robím.
    Bože, odpúšťam všetkým mojim vinníkom. Oni nevedia čo činia. Otec, Ty rozhodni o nich po ich smrti. Ja súdiť nikoho nebudem. Ty rozhodneš o ich vine a nadelíš im podľa toho. Buď k mojim nepriateľom milosrdný, lebo oni nevedia čo činia. Ale prosím, aby aj mne odpustili všetci, ktorí ma milovali, aj všetci, ktorí ma nenávideli. Amen. Nech je tak.
Ja nie som Kristus, mne je ťažko odpúšťať tým, ktorí sa voči mne previnili.
A či im naozaj mám všetkým odpustiť? Aj mojím, aj cudzím?
Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Oj, koľko razy som sa túto modlitbu v mojom živote modlil!
A teraz, keď mám odpustiť naozaj, teraz mi je to ťažko. Oni sa previnili! Nie ja.
Otče, som ja bez viny? Som ja bez hriechu? Je niekto na tejto zemi bez hriechu?
    Ak im odpustím ja, potom Boh-Otec odpustí moje previnenia. Ako do hory zavolám, tak sa mi z hory ozve. Koľko razy sme sa s manželkou, mojou kráľovnou pohádali. Obyčajne ona, duša moja najdrahšia, prišla za mnou i keď som bol ja vinný, dopredu mi odpustila.
Prišla, drahý môj, pomerme sa. Akí sme my chlapi tvrdí, nemilosrdní!
Najmä keď sme mladší. Ako by nás Diabol niekedy opanoval.
Môj najdrahší poklad, odpusti mi! Odpustite mi všetci moji najdrahší! Ach, oči moje vypálené, vyklaté! Ani vás vyplakať nemôžem!
Koľko razy, keď boli moje deti malé, i môj synovec Svätopluk keď bol mladý, zahriakol som ich pritvrdo, niekedy tupou stranou šable im nasekal, po avarsky.
Oj, nemal som. Možno sa už vtedy Svätopluk zatvrdil proti mne. A keď videl, že začínam starnúť a z Byzancie nedostáva také spojenectvo proti Nemcom a Bulharom ako očakával, chcel sa ma zbaviť a sám uchopiť moc v krajine. Aj Ľudovítov syn Karolman sa vzbúril proti otcovi. Nedočkaví mladí žrebci!
    Nuž dali sa dokopy a ta, starých vypudiť. Každý svojím spôsobom. Karolman aj vojnu viedol proti otcovi v roku Pána 860-61 a ja som ho podporoval. Bývalý pán Nitry Pribina vtedy vojensky pomáhal Ľudovítovi. Karolmanovci vtedy Pribinu dorúbali.
Tak žijeme, tak padáme. Keď Ľudovít Nemec zhodil Mojmíra a posadil mňa, v roku Pána 846, na jeho stolec, ja som sa z toho nesmierne tešil. Sľúbil som, že budem Ľudovítove záujmy brániť. Ale ako Mojmír, tak aj ja som po chvíli zmúdrel. Veď my nedlžíme Ľudovítovi nič. A teda za čo mu mám platiť vazalskú daň?
My sme slobodní ľudia!
Aj v A.D. 855 rozpútal vojnu proti nám, ale nepochodil. Vtedy Ľudovít poslal svojho najstaršieho syna Karolmana s veľkým vojskom proti nám. Stratili sme veľa bojovníkov. Tomu mladému všivákovi som musel podpísať mier a nové sľuby a nové platby. Aj mladých šľachticov som mu musel dať do zálohy. Pohan!
    V roku Pána 861 Ľudovíta znova pochytil smäd po krvi. Tento raz sme boli pripravení. Valy, jarky, záseky a hradby sme lepšie vystavali ako kedykoľvek predtým.
Tak-tak, že neskončil v našich putách. Rozprášili sme ich ako slepé štence.
Potom si na nás už dlho netrúfal.
Prišiel náš príhodný čas vyslať našich vyslancov k pápežovi Mikulášovi I. do Ríma.
Poslali sme dobre pripravených, v latinčine vzdelaných poslov do Ríma k svätému otcovi. Žiadali sme biskupa a učiteľov Slova ovládajúcich náš slovenský jazyk.
Chceme vzdelávať našich ľudí v Písme, v našej vlastnej reči.
Zvestovali sme pápežovi našu veľkú túžbu.
Nemci so šírením náuky Kristovej zaberajú a ponemčujú aj našu krajinu.
To my nemôžeme dopustiť.
    Vtedy Svätopluk bol ohnivo za duchovnú i politickú samostatnosť našich krajov.
Očakávali sme od pápeža veľa. A pápež neposlal nikoho. Ani biskupa, ani učiteľov kresťanstva, ktorí by ovládali náš jazyk. Možno skutočne nemal tak vzdelaných ľudí.
Ale veď italskí, írski, škótski misionári u nás sa naučili po slovensky. Írsky misionári boli ustanovení biskupmi v Bavorku. Možno sa pápež bál Ľudovíta Nemca. Od doby Karola Veľkého je tam špeciálne spojenie pápežov s Frankami i s Nemcami.
    Bolo to pre nás veľké sklamanie! Ale pápež nebol proti našej myšlienke. Schválil ju.
Cez nás, všetky ostatné slovanské národy by sa mohli rýchlejšie pokresťančiť a dostať sa pod ochranu a požehnanie rímskeho pápeža. Aký veľký osoh by to bol pre Rímsko-Katolícku cirkev!
Pápež tejto príležitosti pre Rím neporozumel a nevyužil. Ináč by bol biskupa a učiteľov ovládajúcich slovenčinu aj z pod zeme vyhrabal.
Alebo nami podceňoval a preceňoval Germánov.
    Náš slovenský jazyk je centrálny jazyk pre všetkých Slovanov. My Slovania zaberáme väčšinu zeme európskeho kontinentu. Bola tu príležitosť slobodne a postupne pokresťančiť a spojiť všetky slovanské národy. Bola by to veľká sila slovanských národov. V spojení s inými kresťanmi, arabskí mohamedáni by boli vytlačení z kresťanských krajín späť do ich púšte. Ale ani Frankovia, ani Nemci, ani Byzantínci, ani Bulhari, ba ani krvilační Ugri by si netrúfali napadnúť nás.
Nuž, Rím nás neporozumel. Na škodu pápežov, na škodu našu, a na škodu celého kresťanstva.

š


BOŽE, NEDOPUSŤ!

MILIÓNKRÁT